Stáli na prechode pre chodcov a ja som ako slušný vodič zastavila. Nuž, to čo som uvidela, nevidí človek každý deň.
Cez prechod pre chodcov prechádzali starký so starkou. Dovolila som si pomenovať ich tak familiárne, lebo mi boli obaja veľmi sympatickí. Starý pán držal v ľavej ruke palicu, o ktorú sa opieral a stará pani držala tiež palicu – v pravej ruke. Tie zvyšné dve ruky mali vzájomne prepletené. Držali sa tak krásne, ako zamilovaní pubertiaci. Jej dlaň v jeho dlani.
Tá stará dáma nemala oblečený luxusný kabát dobrej značky, ani hlavu nádherne upravenú od kaderníka, ako by mohol niekto od ženy z najkrajšieho páru roka očakávať. Ten starý pán nebol žiadny starnúci seladón so sexy úsmevom, ani nemal vyšportovanú postavu, ako by sa možno patrilo mužovi z najkrajšieho páru roka. Obaja boli vekom akísi povykrúcaní a zohnutí, ale i napriek tomu som presvedčená, že by im ten titul mal patriť.
Pomalým uboleným krokom prechádzali cez prechod pre chodcov a mne sa na chvíľu zazdalo, že sa pozerám na promenádu pred Plesom v opere. Krása a harmónia.
Starý pán mi chcel zamávať, asi ako gesto, že ďakuje, zodvihol teda palicu a zamával mi ňou, stará pani vykúkla spoza neho, a milo sa usmiala.
Tak nádherne sa držali spolu - a ja som si vtedy jasne uvedomila, že napriek všetkému vidím najkrajší pár roka. Ešte chvíľku som po nich pozerala, až ma z toho krásneho sna prebralo trúbenie netrpezlivého vodiča za mnou.
Tak. Aj takéto úžasnosti môže človek uvidieť.
Občas stačí len - dobre sa pozerať naokolo.
