Chodieva ku nám na návštevu niekoľkokrát za rok a veľmi rada ho počúvam. Jeho rozprávanie má totiž vždy krásnu vôňu človečiny.
Pravidelne chodieva aj krátko pred Vianocami. Nosieva mi bochník medovníkového cesta. Hladúčko vypracované, voňavé, pripravené už len na rozvaľkanie a vykrajovanie. A rozpráva príbeh o tom, ako si po večeroch zarobí cesto na medovníky vo veľkom vandlíku – zo šiestich kilogramov múky. Pridá ostatné prísady podľa výborného starého receptu a rukami ho dlho miesi. Vláčne cesto potom rozvaľká, podelí na bochníčky a pobalí. Počas nasledujúcich dní navštevuje príbuzných a priateľov a cesto im roznáša. Mnohé ingrediencie sú z jeho vlastnej produkcie – napríklad med od jeho včiel, či vajíčka z vlastného chovu.
Keď s mojou dcérkou medovníčky tesne pred Štedrým dňom pečieme, s vďakou na neho spomíname. Cesto je totiž voňavé a veľmi chutné. Povykrajujeme a všetky tie hviezdičky, srdiečka či hríbiky opatrne upečieme.
Medovníčky nám pripomínajú, že Vianoce sú o priateľstve a o vzťahoch a o obdarúvaní. Nielen drahými darčekmi pod stromčekom, ale aj takými s láskou vlastnoručne vyhotovenými. Že sú ešte Ľudia, ktorí nepočítajú tak, ako sa počíta v biznis svete na stranách MÁ DAŤ a DAL, ale celkom prekvapivo vedia počítať inak. A vedia obdariť láskou a záujmom.
Jedna moja známa, rehoľná sestra mi nedávno povedala múdre slová: „Hlavne, aby nám nezatvrdli srdcia.“ Dosť často nad týmito jej slovami premýšľam a vďačná som za ľudí, ktorí ešte vedia lásku nezištne aj takýmto spôsobom prejaviť.
Dakedy to človeku pomôže, ako sladké medové pohladenie po duši.
Krásne Vianoce prajem.
