Pani Alena bola s manželom na týždennom letnom pobyte v Alpách. Uprostred týždňa mali naplánovaný výlet do strediska vzdialeného asi sto kilometrov od ich hotela. V známom stredisku chceli lanovkou vyjsť do horského sedla a odtiaľ mali pokračovať ďalej po hrebeni v pešej turistike.
Počasie bolo slnečné, ale poznáte to, ako to na horách býva. Na oblohe pribúdali oblaky a po vystúpení z auta pri spodnej stanici lanovky zistili, že fúka dosť silný vietor. Manžel Alene navrhol, aby ten výlet lanovkou radšej oželeli, nakoľko vietor stále viac silnel. Nedohodli sa. Alena sa tvrdohlavo dožadovala svojho zámeru – chcela ísť lanovkou hore.
A pretože jej manžel je človek mierumilovný a nechcel sa hádať, nuž navrhol kompromis. On zostane pri kávičke dolu v reštaurácií a ona sa môže vyviezť hore, urobí si zopár fotografií a vráti sa za ním do reštaurácie na obed. Žiadnu túru po hrebeni robiť nebudú.
Aj sa tak stalo. Alena si kúpila lístok a spolu s ďalšími odvážnymi turistami o chvíľu nasadla do kabínkovej lanovky. Pohodlne sa usadila, pripravila si fotoaparát a očakávala krásnu jazdu s nádherným výhľadom.
S pribúdajúcou nadmorskou výškou vietor silnel.
Zacítili to výrazne, keď sa lanovka dostala do vyššej polohy. Vtedy všetci pochopili, že táto jazda bude poriadne adrenalínová.
Lanovka sa kymácala a Alena od strachu zažmúrila oči a sklonila hlavu. Tak, ako keby meditovala, alebo sa modlila. Veľmi sa bála a hlavou sa jej preháňali rôzne čierne myšlienky. Výčitky, že mala poslúchnuť svojho manžela a zostať dolu, obavy, že lanovka spadne a ešte mnohé ďalšie, ku ktorým sa nechcela neskôr ani priznať.
Po chvíli ju z jej vnútorného sveta vyrušil veľmi hlboký ston. Taký bolestný, ako keď niekto veľmi trpí. Otvorila oči. Oproti nej sedel černoch - vlastne si ho všimla už vtedy, keď sa v kabínke usádzali. Bolestný ston vyšiel od neho. Ten černoch sa od strachu celý triasol a vraj zbledol tak výrazne, že zostal bledý, ako stena.
Ponúkla mu mentolový cukrík a o tom svojom spoločnom strachu prehodili zopár anglických fráz. Nejako tú jazdu lanovkou spolu prežili, ba dokonca, aj jazdu naspäť absolvovali spoločne. Fotografie neurobila žiadne, pretože od strachu sa jej ani fotiť nechcelo.
Ale dodnes vraj ľutuje, že si neodfotila aspoň toho muža, s ktorým sa spolu báli.
Pretože jej vraj nikto nechce uveriť, že aj černoch môže od strachu zblednúť, ako stena :-).
A ešte niečo tá pani Alena povedala. A to už bez úsmevu. Že ľahšie je prekonávať strach, keď pocity zdieľame - hoci aj s neznámym človekom. Možno práve v takej chvíli spoločného strachu on potrebuje nás a my jeho. Všetci sme predsa len, na jednej lodi. Alebo, v jednej lanovke.
