Trocha zmätene sa obzeral okolo seba a keď ma uvidel, že prichádzam ku bankomatu aj ja, nesmelo ma oslovil. „Mladá pani, mohli by ste mi pomôcť?“
Potešená tým oslovením „mladá pani“ vstúpila som opatrne do jeho privátnej zóny a on mi začal vysvetľovať. Tak trocha obšírne. Že má už takmer osemdesiat rokov a že má dve vysoké školy. A že mu tieto bankomaty už lezú na nervy, lebo im prestáva rozumieť. Problém mu totiž robilo skombinovať bankovky na požadovanú sumu – tu plusko, tam mínusko, kto sa vraj v tom má vyznať.
A tak sme spolu v jeho privátnej zóne vytvorili mincovku ( vlastne papierovku :-) ) a on mi medzičasom stihol ešte povedať, že sa v poslednom čase pohybuje už len v lepšej spoločnosti.
Skúmavo sa na mňa pozrel, akoby čakal na moju reakciu a ja som zachytila jedným okom jeho beťársky výraz. Chvíľku tajomne mlčal a prepočítaval peniaze z bankomatu a potom pokračoval: „Viete pani, ja už v mojom veku chodím len po lekároch – s nikým iným sa už takmer ani nestretávam, len s nimi. Nuž uznajte teda aj vy, sú to samí vzdelaní a inteligentní ľudia - nepohybujem sa ja azda už len v lepšej spoločnosti?“
Zasmiali sme sa obaja. Ja som mu dala za pravdu a on neobratne natlačil peniaze do peňaženky a už aj uháňal na svojom bicykli preč.
O chvíľu sa stratil v diaľke a mne zostal sladký pocit z toho, že aj na stárnutie a choroby sa dá pozerať s nadhľadom.
A životná skúsenosť, že naša psychická pohoda často závisí od uhla pohľadu, z ktorého sa na naše vlastné problémy dokážeme pozerať.
