Môj otec chodieval do kúpeľov často. Jeho chorému srdiečku pobyt v kúpeľoch vždy urobil dobre.
S pánom Jaroslavom sa spriatelil počas kúpeľného pobytu v Poděbradoch. Bol od otca o dosť starší a žil v Severných Čechách. Pravidelne si dlhé roky dopisovali a zdieľali spoločne svoje zdravotné problémy a životné príbehy.
Postupne sa otec z listov dozvedel, že manželstvo pána Jaroslava sa začína rúcať. Pán Jaroslav mal vtedy šesťdesiatpäť rokov a jeho manželka, ktorá bola od neho asi o dvadsať rokov mladšia, si našla nového partnera. Po krátkom čase po rozvode prišiel otcovi list. Písmo, ktorým bol list napísaný, bolo úplne roztrasené a na niektorých miestach takmer nečitateľné. Otec sa z listu dozvedel, že pán Jaroslav prekonal mozgovú mŕtvicu a rodina ho umiestnila do domova dôchodcov.
Listy od neho začali byť veľmi smutné až depresívne. Ťažko znášal rozvod aj odlúčenie od dospelých detí. Cítil sa veľmi nešťastný a opustený a jeho listy boli plné týchto pocitov.
Po čase som išla na letnú študentskú brigádu do Krkonôš. Otec ma poprosil, keď už budem v Severných Čechách, či by som nešla pána Jaroslava do domova dôchodcov navštíviť. On sám si už – vzhľadom na svoje zdravie a veľkú vzdialenosť – netrúfal na túto návštevu a listom svojho priateľa informoval, že ho prídem v nedeľu navštíviť ja.
Oželela som výlet na Sněžku v čase voľna – a vybrala som sa na návštevu do domova dôchodcov v neďalekom meste.
Vo vestibule domova dôchodcov na mňa čakal drobný, krehký starček. S bielymi vlasmi a s paličkou. Vraj tam na mňa čakal už od rána. Hneď, ako som vošla dovnútra sa zodvihol a rozbehol sa za mnou. Spoznal ma, hoci ma nikdy predtým nevidel. Priateľsky ma objal a začal sa náš DEŇ.
Silno sa ma chytil za ruku a povodil ma po celej budove. Predstavil ma všetkým svojim spolubývajúcim - aj tým, ktorí bývali na opačnej strane budovy. Na ošetrovni ma predstavil sestričkám a v kuchyni kuchárkam. A všade pri predstavovaní povedal: „ Toto je moja rodina zo Slovenska, ona ma sem prišla navštíviť.“ Chvíľami som len ťažko ukrývala slzy, ktoré sa mi tisli do očí.
A rozprával mi – veľa, veľa... O sklamaniach, o boľačkách aj o tom, že nikto z najbližších za ním už takmer rok nebol.
Čas utekal a v podvečer, keď som odchádzala, mi ešte niečo chcel ukázať. Otvoril šuplík na nočnom stolíku a vytiahol z neho kôpku listov od môjho otca. Bral ich do roztrasených rúk ako niečo veľmi cenné a s plačom na krajíčku mi povedal: „ Čítam si ich vždy, keď mi je smutno. Tvoj otec je posledný priateľ, ktorý mi ešte zostal.“
V ten deň som pochopila, aký význam má pre opusteného človeka aj posledný priateľ, na stovky kilometrov vzdialený a že aj listy od takéhoto priateľa môžu pomôcť prekonávať ťažké okamihy života.
