Po dobrom obede si objednali nealkoholické pivo. Mladá kráska s úsmevom prikývla a o chvíľku pivo priniesla. Chlapi boli z jej úsmevu v siedmom nebíčku a pivko si začali s chuťou popíjať.
Unesení nezvyčajnou krásou tejto takmer exotickej krásky, nechali sa obaja unavení muži vniesť do ríše snívania. S obdivom ju pozorovali, ako nežne poletuje po reštaurácií. Bola pre nich ako víla, ba takmer ako múza. Snáď by boli pre ňu napísali aj ľúbostnú báseň. Pohoda, dobré pivko, krásna čašníčka – jednoducho nádherný deň...
„Hm, Jano, ale to nealkoholické pivo fakt vyrábajú dobré, veď ono to chutí celkom ako normálne pivo“ – prerušil dlhé, tiché snívanie za stolom Janov kolega vo chvíli, keď už mali pivko takmer vypité.
Jano dopil posledný dúšok, prikývol, že je naozaj vynikajúce – takmer ako alkoholické – a vtedy, akoby sa bol prebral zo sladkého sna. Prestal premýšľať nad krásnou čašníčkou a lepšie sa pozrel na prázdny obal z piva na stole. Jano je už starší pán a potrebuje okuliare na čítanie, preto mu dalo dosť námahy popis na obale bez okuliarov prečítať.
Keď sa mu to konečne podarilo, obliala ho hrôza. To pivo bolo totiž alkoholické :-).
A pretože Jano je človek prudký, urobil veru v tej reštaurácií riadny rozruch. Mladá čašníčka sa od strachu utekala schovať do kuchyne a pán vrchný sa na tisíckrát ospravedlňoval a vysvetľoval, že slečna nie je slovenskej národnosti a zrejme im pri objednávaní zle rozumela. Nuž, nadával Jano v ten deň na krásnu mladú čašníčku ešte dlho.
A ako sa potom s kamiónom dostali domov – nechcel prezradiť. Vraj je to pracovné tajomstvo.
Ale vždy, keď spomína na tento zážitok, má v očiach zvláštnu iskru a nezabudne pripomenúť, že tá mladá čašníčka bola naozaj krásna :-).
