A či si z takej ženy môžem robiť v mojom blogu srandu? Verte, že môžem. Je to totiž príbeh o mne. Plávať som sa naučila, keď som mala tridsaťšesť rokov – a naozaj mi to trvalo celých dvadsať rokov.
Ale poďme pekne po poriadku. Moji rodičia plávať nevedeli, tak sme ako deti s nimi ku vode chodili zriedkavo. Pamätám si z tohto obdobia len jeden zážitok pri vode – keď sme boli s otcom pri Váhu, ja som mala asi šesť rokov a čľapkala som sa v plytčine pri brehu. Nechcela som vraj ani za nič na svete vyjsť von z vody. Pery som mala úplne modré, zuby mi drkotali a neustále som vraj opakovala, že mi tam je dobre a von z vody nejdem. Nuž vidíte, vodné športy som milovala od malička.
Ďalší diel tohto príbehu pokračoval, až keď som mala šestnásť. Vtedy som sa začala seriózne učiť plávať na plaveckom kurze – ako gymnazistka. Kurz bol pre mňa neúspešný a na jeho konci som bola presvedčená, že moje telo má asi nejakú vyššiu hustotu, ako iné telá, pretože takmer všetci sa plávať naučili. Ja som sa naučila iba splývať, ale aj to mi bolo pre ďalšie obdobie prínosom.
Na vysokej škole som bola v skupine na plaveckom výcviku ako jediný neplavec. Malo to svoje výhody – pridelili mi inštruktora, ktorý mal neplavcov na starosti – a keďže som ja bola jediný neplavec, mal na starosti iba mňa. Dodnes mi znejú v ušiach jeho povely: „Ruky, nohy, dýchaj – zasa zle!“ Priznám sa, že som bola z tej teórie koordinácie pohybov taká zmätená – že som vždy skončila pri dne. Žiaľ, plávať som sa nenaučila. Plavecký na vysokej skončil veľkým neúspechom nielen pre mňa, ale aj pre môjho inštruktora :-). V ťažkých chvíľkach mi pomohla spolužiačka Marcelka, ktorá mi povedala: „Neboj sa, moja babka sa naučila plávať, keď mala šesťdesiat rokov – aj ty sa určite ešte naučíš.“
A pretože som vodný živel a pobyt vo vode milujem (som totiž narodená v letnom znamení) - nevzdávala som to. Keď som mala malé deti, zvykli sme chodievať na dovolenku do Patiniec a ja som plávala v bazéne spolu s deťmi s plávacím kolesom. Som drobnejšej postavy – nuž som sa pri tých mojich deťoch stratila aj ja. Po večeroch, keď bol bazén prázdnejší, som ale tvrdo trénovala. Vymyslela som si taký svoj postup – postavila som sa v bazéne asi na tri kroky od kraja a splývavo – plávacími pohybmi som sa snažila dostať ku kraju. Snáď tisíc krát som to skúšala a na ďalší rok znova a znova.
Až po dvadsiatich rokoch – keď som už mala tridsaťšesť, som urobila prvé úspešné plavecké pohyby. Koordinovane, všetky tri – ruky, nohy aj dýchanie. Uf, bolo že to radosti...
A dnes? Nuž, môj plavecký štýl nie je príliš estetický ani harmonický, ale preplávam už aj dlhšie vzdialenosti. Jeden náš rodinný známy, keď ma videl plávať, zhodnotil môj plavecký štýl asi takto: „Prepáč, ale nevedel som či plávaš, alebo sa topíš.“
Neplávam síce pekne, ale si to vychutnávam. Milujem ten fajnový pocit, keď mi voda prúdi okolo ramien a po chrbte.
Na záver som si dovolila zverejniť jednu fotografiu z nášho rodinného albumu. Mám tú fotografiu rada – má totiž svoj príbeh. Plávam si v teplej, morskej vodičke, môj manžel už čaká na brehu a pozerá nervózne na hodinky. Z dlhej chvíle fotí západ slnka a lode v diaľke na mori a kričí na mňa: „Prosím ťa, poď už von z tej vody – veď tam okrem teba už nikto nie je!“ A ja sa pozriem naokolo – a naozaj, z vody už všetci odišli. Ani som si to nevšimla, tak tam bolo fajn :-).
A pointa? Plávanie je krásny šport. Ak ešte neviete plávať a máte už vyšší vek – nevzdávajte to. Nezabudnite, že Marcelkina babka sa naučila plávať, až keď mala šesťdesiat.
A ešte niečo. Moja životná skúsenosť. Často to, čo nedokážeme zvládnuť pre rôzne subjektívno-objektívne príčiny, môžeme zvládnuť vďaka vytrvalosti. Vytrvalosť je úžasná kamarátka. Tak trocha som jej vďačná aj za to, že plávam.
