To všetko ostatné zostáva ukryté medzi riadkami. Vieme to čítať len vďaka našim spomienkam, alebo vďaka spomínaniu iných.
Sú Dušičky a chodíme častejšie po cintorínoch – a ja čítam mnohé tie príbehy znova a znova. Niektoré príbehy sú ešte veľmi boľavé, ukryté niekde pod hŕbou čerstvých vencov. Sú také čerstvé, že sa o nich ešte ani nedá rozprávať.
Iné sú už vzdialenejšie – rokmi vyblednuté.
A ja opakovane pri návšteve cintorínov počúvam od mojej mamy príbehy z niektorých náhrobných kameňov.
Keď bola moja mama mladučké dievča, zomrela jej teta. Bolo to už veľmi dávno, práve na Štedrý deň, keď teta dobojovala svoj život. Zostalo po nej štvoro detí – tie staršie boli už dospelé, tie mladšie dospievajúce. Po pár mesiacoch na Veľkú noc im zomrel aj otec. Ako ľudia vtedy vravievali, puklo mu srdce. Neuniesol stratu svojej manželky a odišiel aj on. Možno mu nemal kto vysvetliť, že musí ešte žiť pre živých, ktorí zostali, možno mu to niekto aj vysvetlil a on miloval svoju manželku tak vrúcne, že nedokázal bez nej žiť. Príbeh, ktorý sa dá ľahko prečítať z dátumov úmrtí oboch, ale veľmi ťažké ho bolo žiť pre tých, ktorí zostali.
Najdojímavejšie sú asi príbehy malých detičiek.
Malý Jožko, mamin najstarší brat, ktorý zomrel ako polročný na zápal pľúc. Kratučký a boľavý príbeh o nepoznanom bratovi a neprežitom živote.
Príbehy o láskavých ľuďoch, na ktorých aj po dlhých rokoch spomíname.
Príbeh o babičke mojej mamy, ktorá bola veľmi láskavá žena a mali ju ako deti veľmi radi. A hoci už uplynulo odvtedy takmer sedemdesiat rokov, mama na jej láskavé srdce dodnes spomína.
A ešte veľa ďalších príbehov, ktoré ožívajú práve na Dušičky pri návšteve cintorínov. Prežívame ich v ten deň ako v zrýchlenom filme a premýšľame nad tým, aký odkaz zostal po zomrelých príbuzných.
Nuž, ťažko povedať, ale myslím si, že by nám asi poučení umieraním a smrťou poradili, aby sme svoj čas žili zmysluplne. Aby sme napriek všetkému žili pre živých, pre lásku a pre pekné vzťahy.
Pretože na láskavé srdcia sa spomína najdlhšie.
