Aj v túto sobotu sme si povedali – je krásne slniečko ideme do prírody . Po zážitku s Tematínom – už radšej len na menšiu prechádzku. Chodíme do malej hory, ktorá sa volá Skalka a je kúsok od našej dediny. Ako obvykle sme sa vybrali po spodnom chodníku. Zrazu - nečakane - mi babka vraví – „ Poď ideme tam hore pozrieť snežienky“. Babke odpovedám – že tu snežienky nikdy nerástli – ale ona nedbala na moje reči a vybrala sa prudko hore do kopca. Horko ťažko som po nej stíhala. A tu zrazu – prídeme ku miestu kde boli naozaj krásne rozkvitnuté snežienky. Tak ma babka povodila do celom kopci a poukazovala mi, kde ešte sú ďalšie a ďalšie. Potom mi vysvetlila, ako sa tam dostali. Asi pred pätnástimi rokmi, keď so svojou sestrou Anežkou strážili vnúčence, chodievali na Skalku na prechádzky. Raz Anežka priniesla celú kopu snežienok aj s cibuľkami od svojej susedky. S našou babkou si urobili brigádu a vysadili všetky snežienky na Skalku. Vysadili ich na mnohé miesta, takže pokryli výsadbou takmer celý kopec. Snežienky sa po rokoch rozrástli a sú tam prekrásne.
Bola som veľmi prekvapená a potešená. Vravím jej: „Babka však vy ste vysadili celú horu“ a babka skromne – že áno J.
A tak si vravím – pokiaľ ešte nájdeme takýchto ľudí, ktorí nezištne urobia dačo pre ďalšie generácie – tak je ešte s človečenstvom dobre. Len aby s našim zrýchľujúcim sa životným tempom takéto dobré zvyky celkom nevymizli.
