Lekár mamu poslal na röntgen a ona ju priviedla do čakárne a povedala jej, že po ňu za hodinu príde, pretože si medzitým aj ona ide niečo vybaviť.
Keď sa po hodine vrátila po mamu, v čakárni ju nenašla. Zaklopala teda a spýtala sa sestričky, či je mama vo vnútri. Sestrička odpovedala, že vo vnútri momentálne nemajú nikoho a kabínky sú tiež prázdne a ešte podľa mien vybavených pacientov skontrolovala, že jej mama tam vlastne ani nebola. Časť personálu ambulancie bola na obede, takže sestrička nevedela preveriť u ostatných, či si na jej mamu nepamätajú.
Nuž, viem si predstaviť, aký strach ju ovládol. Mobil si mama nezobrala, takže jej nemohla ani zavolať. Obehla teda celý vonkajší areál nemocnice, či ju niekde nenájde sedieť na lavičke, bežala do blízkeho obchodu, či mamu nenájde tam. Nenašla. V panike sa vrátila naspäť, zaklopala a pod vplyvom silného adrenalínu dosť nahlas a emotívne v ambulancii rozprávala sestričke, ako mamu hľadala a nenašla.
Po krátkej chvíľke sa na jednej kabínke opatrne odchýlili dvere a jej mama odtiaľ nesmelo vykukla. Začula svoju dcéru, preto vyšla von. Sedela dovtedy poslušne na lavičke v kabínke - dlhšie ako hodinu, pretože nanešťastie použila jednu z kabínok, ktorú vraj už ani veľmi nepoužívajú, preto ju tam sestrička nenašla a na ňu zabudli.
Keď sa jej vystrašená dcéra spýtala, prečo po tak dlhej dobe nezaklopala do ambulancie a nevošla, mama so slzami v očiach ukázala na nápis na dverách vedúcich z kabínky do ambulancie. Veľkými písmenami tam bolo napísané : NEKLOPAŤ, ZAVOLÁME VÁS! A s plačom na krajíčku spomenula zážitok, ako ju nedávno sestrička v jednej ambulancii vyhrešila, či nevie čítať, keď sa potrebovala len na niečo opýtať a zaklopala na dvere. Na dverách tam bola totiž tiež tabuľka: NEKLOPAŤ!
Jej mama sa jednoducho bála zaklopať, lebo mala už zlú skúsenosť. Človek poznačený chorobou a trápeniami reaguje inak. Obvykle nemá už široké lakte, ani sebavedomé správanie. Ticho čaká a neprotestuje.
Príbeh možná tragikomický – viac však asi tragédia, ako komédia. Príbeh o tom, ako málo stačí, aby chorý človek stratil aj posledné nitky sebaistoty a sebadôvery.
Staroba, alebo choroba často zrazia človeka na kolená.
Niekedy žiaľ, až priveľmi.
