Moja známa totiž pracuje na mieste, kam sa bonboniéry a kávičky občas nosia. Len tak, z vďaky. Nikto ich nepýta – a neprijať, by bola takmer urážka.
Vtedy zrazu sa tá moja známa začala silno smiať, akoby ju bolo niečo veľmi vtipné napadlo, prudko vyskočila z kresla a utekala do vedľajšej izby. Prekvapene som po nej pozerala, čo sa to deje.
O chvíľku sa vrátila – ukrývajúc niečo v rukách za chrbtom. „Tak, tento úplatok ti musím ukázať“ – povedala so smiechom. Napäto som očakávala, čo za smiešne tajomstvo to ukrýva. Spoza chrbta vytiahla bonboniéru. Takú celkom obyčajnú – súdiac podľa obalu – vyrobenú z mliečnej čokolády s nugátovou plnkou a orieškom. Obľúbený druh bonbónov. Podala mi ju do rúk.
Prezerám obal – dátum spotreby o niekoľko mesiacov – čo sa jej teda na tejto bonboniére zdá také veľmi smiešne?
„ Nechápeš? Nuž, dobre si ju pozri – presne v takomto stave, ako ju máš v rukách, som ju dostala od jedného pána, ako pozornosť. Či ako úplatok? Nazvi si to, ako chceš “ – smiala sa a zároveň vysvetľovala, vidiac moje nepochopenie.
Až vtedy mi zasvietilo. Tá bonboniéra bola totiž otvorená. Chýbal na nej celofánový obal. Keď som sa pozrela dovnútra, pochytil záchvat smiechu aj mňa. Polovica bonbónov chýbala.
Tak teda, moja známa dostala ako pozornosť otvorenú bonboniéru, ktorej polovicu už predtým niekto zjedol :-). Nuž, dotyčný pán sa jej chcel zavďačiť, ale asi si nevšimol, že ho ktosi doma predbehol a ponúkol sa.
Aké ponaučenie plynie z toho pre mňa? Odvtedy – vždy, keď vyťahujem doma bonboniéru z tajnej skrýše a chcem ju niekomu darovať, dôsledne kontrolujem celistvosť obalu. Bonboniéra je totiž vec lákavá. Aj u nás doma. A tajné skrýše nie sú zasa až také tajné.
A či ona tú rozjedenú bonboniéru dojedla? Pre istotu - radšej nie. Len si ju chvíľu opatrovala, ako vtipnú spomienku.
