Je u nej vždy dobre. Uvarí lipový čaj najlepší na svete a na sporáku má takmer vždy pripravenú nejakú pochúťku. Či lievance s lekvárom, zemiakové placky, alebo tvarohové palacinky. Všetko u nej chutí výborne.
Vdychuje chuť do života nielen ľuďom, ale aj veci pod jej rukami ožívajú.
Dlhé roky chodievala naša Milka kupovať vianočný stromček vždy medzi poslednými. Za socializmu sa stromčeky nekupovali tak ľahko, ako teraz. Dopyt bol veľký, ale ponuka malá. Počas posledných dní predaja sa už pekný stromček ani nedal kúpiť. Zostali tam totiž len také stromčeky – neboráčiky. Také, ktoré boli riedke, alebo im chýbali halúzky.
A ak by si niekto myslel, že tam išla kvôli zľavám – tak to určite nie. Vtedy totiž žiadne zľavy na výpredaje ešte nefungovali.
Milka vždy taký stromček neboráčik s láskou kúpila a doma upravila. Pohrala sa s ním ako vianočná umelkyňa – väčšinou odpílila spodný rad a z halúzok, ktoré jej zostali precízne doplnila tie chýbajúce. A tak zo stromčeka neboráčika urobila vianočného fešáka. Obliekla mu vianočný sviatočný kabátik a stromček prežil Vianoce v dobrej rodine, ako krásavec.
A nezabudla nám vždy cez Vianoce príbeh toho stromčeka porozprávať.
Príbeh začínal obvykle takto: „Viete, bolo mi ho nesmierne ľúto, toľko rokov chudáčik rástol a teraz ho nikto nechcel. Boli by ho vyhodili. Preto som si ho kúpila.“
Niektoré veci sa rokmi zmenili. Milka má už teraz stromček umelý, ale tých vianočných krásavcov jej prešlo cez ruky dosť veľa.
Odchádzala som od nej pred Vianocami z kuchyne, ktorá voňala lipovým čajom a v ruke som si niesla vrecúško orechov. V bielom plátennom vrecúšku, ktoré pre oriešky vlastnoručne ušila.
Vďačná som za tetu, ktorej pod rukami vedia od lásky aj veci ožívať.
