V tom klube sa denne stretávajú ich veľké dospelé deti, ktoré majú rôzne ťažké diagnózy. Downov syndróm, detská obrna a iné, ťažké údely.
Domov chodievajú obvykle v dvoch skupinkách. Ich veľké deti kráčajú vpredu – vždy vysmiate a spokojné v družnej spoločnej debate a mamy za nimi – tiež, ako družná skupinka. Tie ich krásne mamy denne doprevádzajú svoje večné dietky do klubu aj z klubu. (Klub je predsa len krajšie pomenovanie, ako stacionár.)
V ich klube sú si všetci veľmi podobní a preto si rozumejú. Je tam priestor pre priateľstvá a spoločné tvorivé aktivity. Veľké deti s mamami, ktoré stretávam, dochádzajú do klubu autobusmi z blízkych dedín – a spoločne idú popoludní na autobusovú stanicu. Nie každý totiž má auto a nie každý vie šoférovať.
O klube viem od mojej známej, ktorá tam má tiež dcérku. Ona mi rozprávala, ako je tam veľkým deťom spolu dobre a ako radi tam chodia. Ako spolu maľujú, vyšívajú, alebo idú na spoločný nákup. Majú vraj úžasné vychovávateľky, ktoré sa snažia, aby aj napriek svojim handicapom rástli. A hlavne, aby im bolo príjemne.
Viete si predstaviť dennú námahu týchto mamičiek? Ráno musia priviezť deti autobusom, vrátiť sa autobusom domov, popoludní sa musia autobusom vrátiť naspäť do mesta a obratom zasa s dieťaťom domov.
Každá jedna matka prináša obetu pre výchovu svojich detí – matky postihnutých dietok však prinášajú obetu niekoľkonásobne vyššiu. Celoživotne. I napriek tomu, že ich perspektíva je ukrytá, ako slnko za oblakmi.
Sú to krásne ženy. Matky, na plný úväzok.
Všetky tieto krásne mamičky by si zaslúžili metál za svoju nesmiernu námahu a obetavosť.
A to nielen na Deň matiek.
