Keď som jej to raz povedala - ona sa rozpačito usmiala, rukou si prešla po strieborných vlasoch a skromne priznala, že jej to povedali už viacerí.
Niektoré veci ku nej neodmysliteľne patrili. Napríklad jej čierne klipsové náušnice. Boli z drobných čiernych brúsených kamienkov – a nosila ich odjakživa.
Keď oslavovala sedemdesiatku, pozvala nás na návštevu. Posedeli sme si spolu v príjemnej debate. Zrazu uprostred rozhovoru o rodinnej oslave vytiahla zo šuplíka malú krabičku. Krásnu červenú, takú, v akej bývajú ukryté malé tajomstvá z klenotníctva.
„Ukážem vám, aký darček som dostala od Doda“ – povedala s úsmevom. Dodo bol jej najmladší syn a mal vtedy niečo cez dvadsať. V poradí štvrté dieťa, ktoré porodila až vo vyššom veku. V krabičke boli náušnice. Krásne – vyrobené z bieleho a žltého zlata, zdobené malými lesklými briliantmi. Vyzerali nádherne. Ani anglická kráľovná by nimi iste nepohrdla.
Suseda pokračovala: „Vravím mu – Dodo počúvaj, veď ja nemám prepichnuté uši a tieto náušničky sú napichovacie, ako ich budem nosiť?“
A Dodo, zaskočený touto skutočnosťou, sa vraj zmohol len na krátku odpoveď. Vlastne ani nie na odpoveď, ale skôr na otázku: „Naozaj?“
A neveriac tomu čo počul, jemne jej siahol na ucho a zložil jej tú starú čiernu klipsovú náušnicu dolu. „Fakt, nemáš. No, to som nevedel. Nevadí, dáš si uši prepichnúť.“
Nuž, mužom niektoré veci unikajú a niektorým veciam skutočne nerozumejú.
Tak tomu svojmu najmladšiemu ľahúčko vytkla, že sa mohol s niekým poradiť, keď jej takýto luxusný darček chcel kúpiť. A on jej vysvetlil, že si tieto náušničky chodil do klenotníctva dlho obzerať a že sa mu veľmi páčili a chcel, aby mala presne tieto na ušiach. Lebo vraj, tie čierne, ktoré stále nosí, už nie sú pekné a on ju chce mať krásnu.
„A dáte si tie uši prepichnúť?“ – prerušili sme zvedavo jej rozprávanie a spýtali sme sa takmer jednohlasne. Suseda pokrútila hlavou že nie – a poznamenala ešte, že v sedemdesiatke si už takú bolesť robiť nedá. Trocha sme ju prehovárali, ale bezvýsledne. Asi po mesiaci sme sa s mojou sestrou dohodli, že jej to prepichnutie uší vybavíme. Snáď, keď bude už všetko objednané, tak neodmietne.
Iné udalosti nás ale predbehli. Zlé. Po krátkej ťažkej chorobe naša suseda dva mesiace po svojich sedemdesiatych narodeninách náhle zomrela. Nikdy tie nádherné náušničky nemala na ušiach.
A mohlo by sa vám zdať, že tento príbeh nemá dobrý koniec. Nebol to však príbeh o náušniciach, ani o smrti. Tie boli len jeho súčasťou.
Bol to príbeh o láske. O brilantnom darčeku z lásky od najmladšieho.
A kadiaľ prejde láska, tam zostávajú len krásne stupaje.
