Vincov dom bol asi sto metrov od miesta kde ležal. Široko-ďaleko nebolo ani živej duše.
Ľúto mi ho bolo, že leží v studenej dažďovej vode a drkoce zubami - nuž si len tak pre seba vravím : „Nejako ho zodvihnem a pomôžem mu dostať sa ku jeho domu. Veď to nie je ďaleko.“
Pretože som pomerne útle žieňa, dalo mi dosť námahy, aby som ho zo studenej mláky zodvihla. Chytila som ho „popod pazuchy“ a kráčali sme kolísavou ťarbavou chôdzou už obaja – lebo som pri ňom rovnováhu začala strácať aj ja. Museli sme spolu vyzerať veľmi komicky :-)) – asi tak, ako dvaja kamaráti z mokrej štvrte. Ešte aj voda v topánkach nám žblnkala v rovnakom rytme.
Hlavou mi hučalo – „Len aby teraz nikto známy nešiel – lebo sa prepadnem od hanby.“ Zrazu sa nám spoza chrbta objavil autobus. Podvečerný spoj – plný ľudí. Hlavu som sklonila do hlbokého predklonu a dúfala som, že ma v tom šere nikto z autobusu nespozná.
Vinca som priviedla po bránku jeho domu. Pretože žil osamelo, na dvore ho privítal len mohutný vlčiak. Našťastie, žiadna nahnevaná manželka. Otvorila som mu bráničku a dúfajúc, že ďalej to už snáď zvládne aj sám, som sa konečne pobrala domov.
O chvíľku mi zazvonil mobil. Volala mi známa : „Prosím ťa, to si s kým išla? Videli sme ťa z autobusu. Všetci ľudia sa po vás obzerali.“ :-)
Uf. Zahanbila som sa, zamrzela som sa...a vysvetľovala som, ako to vlastne bolo. A potom som dlho, dlho premýšľala nad tým, čo je lepšie urobiť: „Zodvihnúť, či nechať tak?“
