Ebola v Španielsku

Nemám rada stres, takže doma ani nemám televíziu, ale facebook sa mi odrazu zaplnil petíciami proti utrateniu psa nakazenej a nadávkami, ako zlyhalo španielske ministerstvo zdravotníctva. Takže si nemôžem nevšimnúť, že tu máme vážny problém.

Ľudia sa hnevajú, ako je možné, že chorých misionárov preniesli do čistučkej Európy. Mnohí si myslia, že to ministerstvo urobilo preto, aby vo voľbách získalo hlasy nábožensky orientovaných voličov. Racionálnejšia úvaha je ale taká, že, samozrejme, každý, kto v rozvojovej krajine ochorie, túží po normálnej nemocnici, kde mu poskytnú príslušnú zdravotnú starostlivosť. V to dúfame všetci v momente, keď si vybavujeme cestovné zdravotné poistenie. Ebola však nie je zlomená noha, takže ministertsvo si mohlo najprv lepšie premyslieť, kam chorého umiestni a či ho bude ošetrovať naozaj zaškolený presonál.

A tak sa stalo, že sa Teresa Romero, zdravotná sestra, ktorá nakazeného misionára ošetrovala, sa nakazila ebolou. Sama priznala, že tomu predchádzal len krátky kurz, kde im vysvetlili, ako si navliekať a vyzliekať ochranný odev. Hm... Krátky kurz... Myslím, že teraz by sa mali zahanbiť všetci odporcovia vysokoškolského vzdelávania sestrier. Totižto obliekanie ochranného odevu nie je zapínanie pásu v lietadle. Samozrejme, na obliekaní nejakého skafandra nemôže byť nič ťažké, ale zodpovednosť a sústredenosť, ktorú musíte mať pri urobení každého vašeho pohybu v skafandri, si človek nacvičí až po rokoch. Teresa sa priznala, že sa mohla nakaziť v momente, keď si odev vyzliekala, že sa dotkla rukavicou svojej tváre. Nesústredenosť!

Potom nasledovalo ďalšie zlyhanie zdravotníckeho sytému. Teresa išla kamsi na dovolenku (radšej nás ani neinfomujú kam) a keď sa vrátila, začalo jej byť zle. Doktor jej dal paracetamol a poslal domov. Sama musela naliehať, aby jej urobili test na ebolu. Potom jej vraj tajili, že ju má. Personál, ktorý sa v tom momente okolo nej pohyboval, mal na sebe len obyčajný biely plášť a nachádzali sa na na normálnej klinike. Ani si nechcem predstaviť, ako si potom takýto lekár vyšiel ako vždy na kávičku v bielom plášti na terasu pod nemocnicou...

Keď sa potvrdilo, že Teresa má ebolu, ministerstvo začalo robiť divadlo, že má všteko pod kontrolou. Všetci z jej okolia sú v karanténe. Jej pes Excalibur bol vraj preventívne utratený, vedecký význam štúdia prenosu eboly z človeka na psa ide asi bokom. Ale stále sa objavujú nejaké správy, že Excalibura nakoniec nechali nažive. Ľudia z Teresinho okolia, ktorí sú v karanténe, majú teda štastie, že sú ľudmi, inak by ich asi tiež preventívne utratili. Teresin stav sa vraj zlepšuje, to sme, samozrejme, všetci radi a držíme palce. Tiež dúfam, že jej priatelia budú dostatočne inteligentní a neprestanú sa s ňou kamarátiť ani po vyliečení. Ľudská histéria nepozná hraníc.

Takže na jednej strane obdorná starostlivosť, na druhej strane úplne základácke chyby. Tieto extrémne prípady sú dobré na to, aby sa každý, kto pracuje v zdravotníctve alebo v akomkoľvek prostredí, kde je potrebná absolútna čistota, veľmi dobre zamyslel, či sa správa zodpovedne, keď nosí svoj ochranný odev. Biely plásť do kaviarne rozhodne nepatrí. Keď prechádzam okolo nemocnice a vidím posedávať na terasách kaviarní lekárov v plášťoch, dokonca niektorí majú na hlavách ešte jednorázove čiapky, tak sa mi obracia žalúdok. V tých istých topánkach, ktoré použivajú v nemocnici, kráčajú po ulici, kde pobehujú šváby a kakajú psy. Potom sa vrátia pekne do nemocnice ošetrovať pacientov. A podvečer si do tej istej kaviarne, plnej vírusov a baktérií z nemocnice, sadnú susedia, ktorí bývajú v okolitých blokoch. Naozaj česť všetkým poriadnym doktorom a setrám, ktorí si nájdu 5 minút na to, aby sa pred odchodom z budovy prezliekli do civilu. Veď predsa nie všetci zdravotníci sú takéto prasatá, ale tí, ktorí chodia vonku v bielom plášti, si pokarhanie na mojom blogu naozaj zaslúžia. Nehovorím tu o šírení eboly, ale zamýšľam sa nad tým, prečo vlastne ochranné odevy existujú, keď ich človek nepoužíva tak, ako má? Takíto nedbalí zdravotníci by kľudne mohli ordinovať v teplákoch, čo nosia doma, aspoň by sa ich deti nebáli.

Ja sama viem, že nacvičiť ľudí zodpovednosti pri práci v ochranných odevoch nie je žiadna sranda. Naše laboratórium má dva ochranné stupne, jeden je na prácu s bežnými vzorkami a druhý na prácu s tuberkulózou a legionelou, na prácu s horším chorobami nie sme vybavení, takže s ničím horším ani pracovať nikdy nebudeme. Do toho tuberkulózneho laboratória púšťame len ľudí zaškolených na laboratórnu prácu vo zvýšenom ochrannom stupni. Mojim študentom aj v tom najnižšom stupni ochrany občas trvá zozačiatku pochopiť, že nosíme rukavice na to, aby sme nekontaminovali vzorky našou vlastnou DNA a tiež preto, aby sme sa chránili pred cytotoxickými chemikáliami. Okrem toho, možno nejaký kolega, ktorý pracoval na tom istom stole predtým, bol tiež trochu nepozorné prasa a možno tam nechtiac vylial nejakú nebezpečnú vzorku krvi alebo výkalu a neutrel to poriadne. Treba myslieť aj za druhých.

A tak sa mi tiež žalúdok obracia, keď vidím, ako student chytá mobil rukavicami alebo, že si rukavicami odhŕňa vlasy. Jeden pár rukavíc stojí pár centov, nikto vás nepokarhá za mínanie ochranných pomôcok, ale za nedodržovanie ochranných predpisov áno. Odhodiť použité rukavice do príslušného koša, odhrnuť si vlasy a potom si dať nové rukavice je záležitosť troch sekúnd, ale vďaka tomu predchádzame chorobám a nekontaminujeme si vzorky vlastnou DNA. Hneď začnem študentov vysvetľovať, že je oveľa jednoduchšie urobiť tieto tri jednoduché úkony, než začať celú prácu odznova, keď po niekoľkých mesiacoch zistíte, že ste si vzorky kontaminovali vlastnou DNA. A to nehovorím o peniazoch, ktoré celý laboratórny pokus stojí. Takže tam máte pár sekúnd a pár centov na výmenu rukavíc versus mnoho mesiacov a mnoho tisíc eur za sekvenovanie DNA kontaminácie. V tom momente sa študenti vystrašia a mobil si do laboratória už radšej nenosia a vlasy si radšej príslušne upravia. A pri každom pohybe sa sústredia na to, že ochranné pomôcky sú na to, aby chránili človeka od vzorky a vzorku od človeka.