Hlavná reštaurátorka tejto múmie nás naloží do auta a vezie nás priamo do Instituto Valenciano de Conservación y Restauración de Bienes Culturales (“Ústav na záchovu a obnovu kultúrneho dedičstva”). Nachádza sa v malinkej dedinke Penyeta Roja na horách pri prímorskom meste Castellón. Budova pripomína obyčajnú školu, zvonku nič nenapovedá, že sa v nej skrývajú obrovské historické poklady. Z kufra vyberáme krabice na prevoz biologických vzoriek, vysterilizované pinzety, skalpely a tuby, jednorázové plášte, masky, rukavice. Kontaktovali nás, aby sme im pomohli s analýzou DNA tejto múmie. A tak sme tu.
Reštaurátorka nám predstavuje jednotlivé laboratóriá. Majú to tu špecializované na oddelenie záchovy historických tkanín, na obnovu kovových predmetov, paleontológiu... Na stoloch sa nachádzjú hlavy svätcov a zlaté kalichy, na zemi sú položené obrovské železné stredoveké dvere. Ja sa len čudujem, že tu majú aj frézy, vŕtačky a kladivá ako v nejakej dieľni. Hneď však pochopím. Po laboratóriu chodí technička v bielom plášti, na ktorom má ešte zásteru, pekne špinavú od popolčeka, ktorý odstraňuje z hlavy svätca. Vyzerá to ako fyzicky náročná práca, pri ktorej je ale dôležitá predovšetkým jemnosť a opatrnosť. Druhá technička vyrezáva do pórovitého materiálu podobného polystyrénu dieru zvláštneho tvaru. Vysvetľuje nám, že to má formu presne podľa kosti diosaura, ktorú tam uloží.
Kosti dinosaura!? Na stole ležal obrovský kus kameňa, teda nejakej vrstvovitej usadeniny. Na prvý pohľad nič zvláštne, proste obyčajný kus usadených hornín, ktoré často vidíte pri chodníku v lese a ani sa nad ním nepozastavíte. Paleontologička nám vysvetľuje, ktoré z tych vrstiev musí odstrániť a prepracovať sa tak v naozajstnej kosti. Proste je to dinosaurus! Ukazuje nám aj nejaké „kamienky“, ktoré sú v skutočnosti kostičky z nohy dinosaura. Ak to má pórovitejší povrch, tak je to vraj kosť. Zo srandy nám na skúšku nechá uhádnuť, ktoré z dvoch kamienkov je kosť. Neúspešne! Nesmierne obdivujem všetkých paleontológov, že takéto veci dokážu rozoznať. A na vedľajšom stole leží obrovská dinasauria kosť! Má vyše metra. Paleontologička nám ukazuje obrázok anatómie tohoto dinosaura, kde má vyznačené, ktoré kosti sa našli. Chýbajúce kosti bude musieť vyrobiť umelo, pretože z toho bude ďalší exponát v múzeu v Morelli.
Naša múmia neviniatka je uložená v špeciálnom boxe. Je neuveriteľne krehká a dokonalá. Je jej vidieť dokonca aj reznú ranu na krku (vojaci vraj neviniatka podrezávali). S úžasom sa dívame na jej oči a prstíky na nohách. Z chrbtovej strany sa dokonca dajú rozoznať aj rebrá. Odoberanie vzoriek necháme na paleontologičku, pretože by sme nechceli zničiť takýto výnimočný exponát. Opatrne zoškrabe kúsok tmavej vrstvy, ktorá telíčko pokrýva, a zoškrabáva tkanivo pod ním. Má, samozrejme, masku a rukavice, pretože necheme, aby svojou vlastnou DNA kontaminovala DNA múmie a tiež sa chceme chrániť, aby sme sa nenakazili nejakou zakonzervovanou nebezpečnou baktériou, ktorá možno v tejto múmii prežila storočia.
Vo výskumnom tíme sme len samé ženy, čo je dobré, pretože ak nám pri skúške DNA vyjde, že je to chlapec, môžeme byť spokojnejšie. Ale nie úplne spokojné, pretože v priebehu storočí sa tohoto telíčka určite dotýkali aj muži a mohli ho kontaminovať. Na druhej strane, aj keď by nám vyšlo, že je to dievča, nemusíme byť sklamané. Teoreticky mali vojaci zabíjať len chlapcov, ale predstavte si situáciu, keď do domu vrthnú vojaci, schmatnú bábätko a nemajú čas odkrývať plienky a preverovať, či je to chlapec alebo dievča. Takže väčšiu istotu nám dá až druhé kolo testov, kde z mitochondriálnej DNA zistíme, z akého regiónu múmia pochádza. Najväčsiu istotu nám dajú až testy uhlíka 14, ktoré budú robiť v Miami v USA, kde dokážu zistiť vek múmie s presnosťou 80 rokov.
Či už ide o múmiu naozajstného neviniatka z čias Herodesa alebo o falošnú múmiu privezenú napríklad počas križiackych výprav, určite ide o najstaršiu zdokumentovanú múmiu bábätka v Španielsku. Prvý záznam o nej pochádza z roku 1437. Vtedy bola uložená v kamennej truhle. V priebehu nasledujúcich storočí ju niekoľkokrát premiestňovali. Nakoniec skončila v zlatej sklenenej truhličke. Každé sklo tejto truhličky pochádza z iného storočia, to odborníci určili podľa technológie spracovania skla. Múmia je uložená na vankúšiku, ktorý je starý len niekoľko storočí, pretože ten tiež niekoľkokrát menili. Bol už plný plesní, ale reštaurátori ho zachránili.
V nasledujúcom blogu vám vysvetlím, ako robíme analýzu DNA tejto múmie. Vyzerá to zatiaľ dosť sľubne.
