Štyri nedele pred Vianocami, kedy (malo by to tak byť) každý sa snaží o niečo viac v oblasti duchovnej ale aj tej všednej denno-dennej pripravenosti na - príchod malého Ježiška v jasliach a rovnako očakávanie konca časov – druhý príchod. Avšak, toto obdobie si mnohí spájajú aj s magickými dňami a aktivitami, čo pramení v našej ľudovej kultúre. Nepochybne, má to svoj kultúrny význam; ale je potrebné v tom hľadať aj niečo iné, ako len zábavu na spestrenie si týchto dlhých večerov?
Myslím si, že tento čas by mal byť obdobím pokoja, kedy je až priam žiaduce upokojiť sa, zastaviť, popremýšľať, prehodnotiť, rozhodnúť sa... Možno sa mýlim, ale na to akosi už nemáme čas. Dnes mnohí vnímajú advent, oveľa viac ako inokedy, ako výhodné obdobie či už na strane príjemcu alebo vysielateľa akejkoľvek komercie. Odvšadiaľ na nás vybiehajú adventné kalendáre v rôznej podobe s cieľom predať, získať, zaujať. Akási hmotná forma „očakávania“. Čím viac otvorených „okienok“, tým je to bližšie, tým sa znásobuje stres, začína to byť pre nás hektickejšie a zrazu nestíhame... A pritom podstatné je len jedno. No my už nedokážeme nechať plynúť čas len tak. Zrazu sme všetci excelentní manažéri. Ale aj napriek tomu nás vianočné trhy „zmätú“ do davovej aktivity stretnúť sa, porozprávať (našťastie mimo sociálnych sietí), kúpiť potenciálny vianočný darček, drobnosť na pamiatku, posedieť či postáť s pohárom v ruke... Samozrejme, všetko to patrí k životu. Len popritom všetkom zabúdame na pravú hodnotu a potenciál týchto dní, na pocit, ktorý by mal toto obdobie charakterizovať.
Namiesto štyroch možno „duchovnejších“ týždňov tu máme niekoľkomesačnú predvianočnú prípravu. Masmédiá nás už v októbri informujú a dávajú nám najavo svojim obsahom, že niečo príde. Možno viac rozprávok a menej reklám, lacnejšie výrobky alebo služby, viac snehu... A ešte ani poradne nedohoreli sviece na cintorínoch. Zrazu sme unavení, demotivovaní, otrávení... Prejdú aj Vianoce a my si to ani nevšimneme. Až vtedy sa to upokojí, zastavíme sa a uvedomíme si, že sme ten pokoj nestihli ani zažiť. Jednoducho prešiel popri nás. Vianočná výzdoba ešte pred adventom, vianočné piesne či mediálny obsah. A my sa čudujeme, že akosi skoro sa stráca to čaro stromčeka, betlehema, spolupatričnosti a blízkosti jedného voči druhému; pri tom všetkom čo nás obklopuje zabúdame si uvedomiť práve to, o čom to je. O príchode. Postupne, pomaly... príde. My to naopak vnímame všetko naraz, hneď a ešte skôr, ako by to malo byť. Príchod nevznikne z ničoho a teraz, príchod potrebuje čas a postupnosť. Potrebuje jednotlivé kroky, aby nastal.
Včera, keď som dokončila adventný veniec, a dnes, keď som na ňom zapálila prvú sviecu, bolo to zrazu „magické“. Dvojročný syn naň zvedavo hľadel, ale tešil sa. Možno tak ako dnes očakával koniec modlitby, aby sfúkol to žiariace svetlo sviece, možno práve tak, by sme mali aj my očakávať príchod Toho, ktorý prišiel, a určite znova príde. Nezmeškáme to?
