Navždy sa zachová...

Naháňam po meste, po internete šaty. Šaty na pomaturitné stretnutie.

Po 40 rokoch! Ešte včera sme s mamou kupovali látku na moje prvé plesové šaty.

Kam sa podeli moje mladé letá? Tak sa spieva ... 😉Kam sa podelo posledných štyridsať rokov?

Po rozdani maturitných vysvedčení sme sa rozbehli za novým životom. Naivne si mysliac, že toto bola skúška dospelosti. Opustili sme miesta, kde sme uzatvárali priateľstvá na veky. Miesta, kde sme prežívali svoje prvé lásky, vankúše, do ktorých sme si vyplakávali sklamania a zlomené srdiečko. Boli sme slečny na vydaj a všetko, čo sme tam nechali sa nám zdalo malicherné.

A potom... Nastúpili sme do vlaku smer : Život. Taký isný. Zo začiatku istené rodičmi, ktorí nám neskutočne liezli na nervy. Boli to starci, čo si mysleli, že všetko vedia.

A potom...

Prvé zamestnanie. Svadba. Deti. Návrat do práce po materskej. Rozvod. Zase svadba...

A medzitým sme sa stretávali každých päť rokov ako sme si sľúbili. Nikdy nie všetky, ale stretli sme sa. Na tých pár hodín sme znovu boli pochabé dievčatá. Smiali sme sa na vtipoch, ktorým nik iný nerozumie. Posťažovali sme sa dievčatám, ktoré nás pochopili a neodsudzovali.

A teraz stojím pred dverami a viem, že za nimi budú moje kočky. Viem, že ostatní by videli dámy v rokoch. Mamy, babičky ... Proste všetko čo sa hodí k dámam 60+. Ale čo oni vedia? Znovu budeme ukričaná, do nepríčetnosti privádzajúca profesorov IV.B.