Pred snami som mala od malička rešpekt. Svet snenia bol pre mna prechod z nášho sveta niekam, kde mi určité bytosti dávali vedieť, ktorým smerom sa uberať. Samozrejme ešte ako dieťa som ničomu nerozumela. Časom prišli situácie, kedy som zbadala, že to čo sa stalo, mi bolo určitým spôsobom napovedané cez sen. Tých situácií bolo nespočetne veľa. Spočiatku to nabralo spád snívajúcich sa útržkov, ktoré som si zapamätala, resp. mi nejakým spôsobom najviac utkveli v pamäti a o nejaký čas sa naozaj stali. Najdlhší časový interval bol približne 3 roky. Ak niekto poznáte podobný pocit a niekomu ho opíšete, človek, ktorý tomu neverí, alebo nie je natoľko senzibilný, sa vám vysmeje a povie, že si máte pred spaním poriadne zacvičiť a budete spať tak, že si nič nebudete pamätať.Časom to prešlo do roviny astrálneho cestovania. Akonáhle sa moje telo uložilo k spánku, moja duša ho opustila a putovala po svete a stretávala sa s ostatnými dušami, ktoré jej niečo vždy zdelili, a ja som sa často toho bála. Boli časy, keď som nezaspala poriadne aj tri, či štyri dni zo strachu, aby som sa znova niečo nedozvedela, s čím si nebudem dať vedieť rady a nebudem to vedieť pochopiť. Moje telo bolo po takomto nočnom "výjazde" unavené, budila som sa spotená a plná strachu. Naďalej mi nikto neveril. Neverí. Asi ani veriť nebude.Ja som sa s tým naučila žiť. Už sa nebojím toho, čo mi sen napovie, aj keď to nie je príjemné. Som vďačná, že mám možnosť takouto cestou predvídať a zariadiť sa a vďaka tomu ma môj šiesty zmysel nikdy neklame. Život nie je predsa len o príjemných veciach, ale aj o tých nepríjemných, s ktorými sa musíme vyrovnať, akceptovať ich a druhým, ktorí ich nevedia natoľko dobre spracovať aj pomáhať.Možno sa niekto v mojom článku nájde,bola by som rada, ak máte podobné skúsenosti, aby ste mi ich do komentárpv opísali. Nakoniec jedna myšlienka:" Nežite v snoch a nesnívajte s otvorenými očami. Ale snažte sa, aby vám sny vedeli pomôcť a aby sa vám aj tie najtajnešie v živote splnili a svoj život iba nepresnívali." :)
