Môj verný spoločník.

Slovenské opatrovateľky chodia za prácou do zahraničia väčšinou v dvojtýždňových alebo trojtýždňových turnusoch. Aj ja som jedna z nich.
Na týchto cestách má už niekoľko rokov neodmysliteľne sprevádza môj najvernejší spoločník - kufor. Keď som pred niekoľkými rokmi prišla domov z práce, tak som všetko najprv pekne vybalila a kufor odložila. V poslednom čase ho nechávam len tak položený a nie celkom vybalený. Minule sa má najmladšia dcéra pýta: Mami, ty sa ani nevybaľuješ? Moja zlatá, keď ten čas neskutočne rýchlo uteká. Keď ste boli malé, čas šiel nejak pomalšie. Veď o rok už budeš mať stužkovú. Keď som šla prvý raz do sveta bola si prváčka na základnej škole. Och Bože, ako to ubehlo. Aj dva týždne doma utečú ako voda a ja sa zase balím, Často naložím do kufra aj také veci čo ani nevyužijem.Keď odchádzam z domu je mi ťažko na srdci,mám totiž obavy a strach o rodinu. Ešte aj ten kufor sa mi zdá taký ťažký ako keby boli v ňom naložené kamene. Celkom ináč je to, keď sa balím domov.. Aj keď ho často nemôžem ani zapnúť mám pocit, že je ľahký ako pierko. Aj v mojom srdci cítiť ľahkosť a radosť, že znova uvidím mojich blízkych, moje detí, manžela,Ja mám pocit ako keby môj kufor zdieľal so mnou už aj moje pocity,tak sme spolu na seba naviazaní......