Dnes si ma pán riaditeľ zavolal do riaditeľne a pred zástupcami zamestnancov mi prečítal výpoveď. Neprebrala som ju, pretože, podľa mňa, hlavným dôvodom, prečo ma prepúšťa je to, že som sa odvážila mať svoj názor. Takže tu je môj príbeh.
Mám vyštudovanú matematiku – neučiteľský smer na MFF UK v Bratislave – červený diplom, Cenu rektora UK za vynikajúce výsledky. Tri roky som bola zamestnaná na katedre matematiky VŠT Košice, odkiaľ som pre zlý zdravotný stav môjho syna odišla a presťahovali sme sa k mojím rodičom. Na materských som tak strávila približne 12 rokov. Tesne po revolúcii som si urobila dvojročné doplňujúce pedagogické štúdium. Skončila som ho s výborným prospechom.
Po ukončení poslednej materskej dovolenky som sa v r. 1996 zamestnala na gymnáziu, kde pracujem dodnes. Mám len jeden aprobačný predmet – matematiku, ale od svojho nástupu na túto školu som 14 rokov okrem matematiky vyučovala aj informatiku - neodborne. Chcela som si rozšíriť aprobáciu o informatiku, no potrebovala som povolenie riaditeľa. Nedostala som ho. V tom čase na škole nebol žiaden vyučujúci s touto aprobáciou a informatiku sme vyučovali len neodborne. Učiť informatiku znamená neustále sa vzdelávať, lebo je to veľmi dynamický odbor. Bola to pre mňa určitá výzva, hoci to bolo dosť vyčerpávajúce, keďže som si musela sama zháňať materiály aj sama študovať. Svoju prácu som milovala a robila som ju najlepšie, ako som vedela. Aj vedenie bolo so mnou spokojné, dalo sa na mňa vždy spoľahnúť.
Na jar 2009 mi na návrh vedenia školy predseda Nitrianskeho samosprávneho kraja doc. Ing. Milan Belica, PhD., odovzdal Čestné uznanie ku dňu učiteľov za vynikajúce výsledky.
V Písomnom zázname o hodnotení pedagogického zamestnanca (§ 52 zákona č. 317/2010 Z. z. o pedagogických zamestnancoch ) za obdobia od 01.09.2009 do 31.08.2010, od 01.09.2010 do 31.08.2011 a tiež od 01.09.2011 do 31.08.2012 som bola ohodnotená najvyšším hodnotením – pedagogický zamestnanec dosahuje mimoriadne dobré výsledky pri vykonávaní pracovnej činnosti. (Hodnotenie vypracovala zástupkyňa riaditeľa.)
Školský rok 2009/2010 bol pre nás v škole veľmi ťažký. Zmenilo sa správanie riaditeľa voči nám, objavili sa nové zákazy a príkazy, ktoré tu nikdy neboli. Spočiatku sme nevedeli, prečo sa to všetko deje. Nevedeli sme, že škola má veľké finančné problémy a je potrebné prepúšťať. Uvedomujem si, že to bolo nevyhnutné, ale spôsob, akým to riešil pán riaditeľ, vytvoril na škole veľmi zlú atmosféru. Ja osobne som to veľmi ťažko niesla, preto som mu otvorene medzi štyrmi očami povedala svoj názor na jeho, podľa mňa nesprávny, spôsob vedenia školy, na jeho prístup k nám podriadeným a podľa môjho názoru i porušovanie zákonov. Od tejto chvíle som sa stala nežiaducou osobou. No nikdy som to neoľutovala, pretože toto bol moment, kedy som sa oslobodila. Odvtedy som sa prestala báť. Nielen jeho, ale tak celkovo. Povedať svoj názor, keď som presvedčená, že som v práve, alebo zastať sa niekoho, komu ubližujú. Prvá vlna prepúšťania bola veľmi emotívna. Každej jednej kolegyne mi bolo veľmi ľúto, pretože spôsob, akým to prebiehalo, bol dehonestujúc i, a žiadna z nich si nezaslúžila takto odísť. A stále nad nami visela hrozba ďalšieho prepúšťania.
Na začiatku školského roka 2010/2011 bolo viac menej jasné, ktorí budú ďalší v poradí. Boli to tí, čo dostali neúplné úväzky, napriek tomu, že iní kolegovia mali nadpočetné hodiny. Ja som dostala síce plný úväzok, ale iba 8 hodín môj aprobačný predmet – matematiku, zvyšných 14 hodín informatiku. Na porade som sa spýtala, prečo musím učiť ako neodborník informatiku v piatich rôznych ročníkoch, pričom kolega informatik má len tri hodiny informatiky, inak má matematiku a fyziku, a pán riaditeľ mi na to odpovedal, že keď sa mi to nepáči, môže prijať na plný úväzok ďalšieho informatika a ja nebudem mať čo učiť. Neskôr mi na podnet kolegu pán riaditeľ vymenil 5 hodín informatiky za 5 hodín jeho matematiky.
Kolegovia s neúplnými úväzkami sa rozhodli obrátiť na KŠÚ (Krajský školský úrad). Videla som, že sú v práve, pretože úväzky sa dali urobiť oveľa spravodlivejšie, preto som sa rozhodla ich podporiť. Na KŠÚ nám odporučili spísať všetky podnety a podať sťažnosť. Vtedy som ešte verila, že spravodlivosť sa dá dosiahnuť aj touto cestou. Nikdy by som do toho nešla a nikdy by som sa nebola podpísala pod niečo, o čom by som nebola presvedčená, že je to správne. Sťažnosť sme napísali a podpísali sme ju piati. Bol to veľmi, veľmi ťažký školský rok. Na jeho konci nás bolo o štyroch menej – jedna kolegyňa odišla sama, nedokázala v tejto atmosfére ďalej pracovať, a zvyšní traja boli prepustení. Pedagógovia, z ktorých niektorí na tejto škole odučili vyše 25 rokov, odišli ako tí najposlednejší z posledných.
Na konci školského roka nám pán riaditeľ oznámil úväzky na ďalší školský rok. Tentoraz to bolo pre mňa 8 hodín matematiky, 12 hodín informatiky, 1 hodina hudobnej výchovy a 1 hodina technických prác. Zároveň bolo povedané, že ak niekto nie je spokojný s tým, že učí neodborne, nech mu to dá písomne a nemusí mať plný úväzok. Bolo jasné, koho tým pán riaditeľ myslí. Kolega informatik mal menej hodín informatiky ako ja, ale tentoraz nemal matematiku, iba fyziku. Vďaka mojim kolegom sa mi úväzok na začiatku roka zmenil a mám 15 hodín matematiky a 7 hodín informatiky. A teraz, po necelých troch mesiacoch od začiatku školského roka, som sa stala "nadbytočnou". Pán riaditeľ vraj bude spájať niektoré ďalšie hodiny, pretože nie sú peniaze. Bude asi musieť pospájať veľa hodín, pretože zatiaľ majú kolegovia spolu skoro 30 nadpočetných hodín a tí, čo učia matematiku alebo informatiku, majú asi 7 nadpočetných hodín. Logika pána riaditeľa je však dosť čudná. Je mi ho ľúto, pretože si stále neuvedomuje, že keby si už pekných pár rokov užíval dôchodok, mohla byť táto škola niekde úplne inde a on by nemusel riešiť problémy, ktoré sú zjavne nad jeho sily.
K tomuto gymnáziu mám veľmi osobný vzťah – študoval tu môj otec, študovala som tu ja, moje sestry a môj brat a študovalo tu aj mojich päť detí. Tie majú už skoro všetky ukončenú vysokú školu, iba najmladšia má ešte 3 roky štúdia pred sebou. Zostať bez práce tri roky pred dôchodkom v tomto období, keď sa niet kde zamestnať, je pre každého ťažké. Pre mňa o to ťažšie, že mám málo odpracovaných rokov, nakoľko som bola 12 rokov doma s deťmi. A ak som "nadbytočná" kvôli jedno odbornosti na takejto veľkej škole so 16 triedami, ako môžem dúfať, že si nájdem prácu na nejakej menšej škole?
Nemám pocit, že by som pre túto školu robila málo. Okrem toho, že učím matematiku a informatiku, už 13 rokov robím tajomníčku rodičovskej rady – prípravu zasadnutí, zápisnice, každoročne organizujem školský ples. 14 rokov tiež pracujem v Okresnom kabinete matematiky a v posledné roky aj v Okresnom výbore matematickej olympiády a Pytagoriády. Som koordinátorkou matematických súťaží na škole. Taktiež robím zdravotnú výchovu žiakov v rámci KOŽAZu, mám zdravotnícky krúžok, kde pripravujem deti na Súťaž družstiev prvej pomoci, pomáham pri nábore darcov krvi. Po vyučovaní sa venujem deťom, keď potrebujú vysvetliť učivo, ktoré nepochopili na hodine. Neustále sa vzdelávam, pretože učiť informatiku je náročné. A čo je hlavné a najdôležitejšie, robím svoju prácu s láskou.
Milujem deti, prácu s nimi a snažím sa dať im čo najviac do života. Mojimi rukami ich za tie roky prešli stovky. Mnoho z nich som učila celých osem rokov matematiku, niektoré len šesť, štyri či menej. Mnohých som učila informatiku. Mala som šťastie na dobré triedy a na dobrých žiakov. S niektorými to bolo spočiatku ťažké, ale zvykli sme si na seba a keď odchádzali, plakala som za nimi. Viem, že nikto nie je nenahraditeľný, ale dúfala som, že ešte uvidím maturovať mojich terajších kvintánov. Je to svojím spôsobom výnimočná trieda a bude mi za nimi veľmi ľúto. Ale smutno mi bude aj za oktavánmi, o ktorých som si myslela, že ich tento rok pripravím na maturitu, za primánmi a prvákmi, ktorých ešte len spoznávam. A vlastne za všetkými. Aj za tými, ktorých len stretávam na chodbe, kde sa na seba usmejeme, prípadne pozdravíme.
Záleží mi na tomto gymnáziu, na tom, aby prosperovalo, bolo kvalitné, aby sem rodičia dávali svoje deti (a nedávali ich radšej do okolitých miest), aby sa už nemuselo prepúšťať. Je tu veľa dobrých pedagógov, ktorí robia svoju prácu, ako najlepšie vedia, ale neistota a atmosféra, ktorá tu panuje, ich ubíja. Aj kvôli nim, ale aj kvôli tým, ktorí museli odísť takým nedôstojným spôsobom, si myslím, že svoj boj za spravodlivosť musím doviesť do konca. Zdalo by sa, že som na to ostala sama. Ale ja pevne verím, že sa k môjmu boju pridajú nielen tí, ktorí ma poznajú, ale aj tí, ktorým nie je ľahostajné, keď sa pravda a právo zašliapavajú do zeme. Veď my učitelia máme poslanie nielen učiť žiakov vedomosti, ale tiež ich viesť tak, aby neboli ľahostajní k tomu, čo sa okolo nás deje. Celý život som sa usilovala žiť v pravde a nemám problém pozrieť sa niekomu do očí. Vo svojej práci učiteľa som sa vždy snažila byť maximálne spravodlivá, ale nezabúdať pritom na milosrdenstvo. Stretla som vo svojom živote veľa dobrých ľudí, a aj keď sa s mnohými z nich stretávam len veľmi málo, viem, že sú tu, keby som potrebovala. Takýchto dobrých anjelov mám aj medzi mojimi kolegami.
Nechcem robiť „hon na čarodejnice“ ani vyvolávať vášne. Chcem len v pokoji robiť svoju prácu, ktorú milujem, chcem opäť chodiť do školy s radosťou a elánom, a nie s nechuťou a obavami. Posledné týždne boli pre mňa ťažké, hlavne preto, lebo doba je taká, že ľudia sú skeptickí, už ničomu neveria, ani tomu, že sa dá dosiahnuť spravodlivosť priamou cestou. Berú ako samozrejmosť, že tí, čo sú „hore“, môžu s nami beztrestne narábať, ako sa im zachce. Nad mojimi slovami, že chcem bojovať láskou a pravdou, sa pousmiali. Mala som chuť všetko vzdať, odísť preč zo školy. Ale kvôli mojim deťom v škole to nemôžem nechať len tak. Obrátim sa na príslušné úrady, pretože svoju výpoveď považujem za nespravodlivú a neplatnú.
Minule som išla zo školy a prihovoril sa mi jeden študent. Neučím ho, ale vždy, keď sa stretneme, usmejeme sa na seba a pozdravíme. Mali sme chvíľu spoločnú cestu. Hovorili sme o tom, že nie je dobré mlčať, keď sa deje niečo zlé. Pripomenul mi citát od M. R. Štefánika: "Kto si myslí, že mu slobodu druhí vybojujú, ten jej nie je hodný". A ja som našla ešte jeden, ktorý sa mi veľmi páči: „Milujem pravdu nielen z mravného stanoviska ale aj ako matematik. Ako priama čiara je najkratším spojením dvoch bodov, tak je pravda najkratšou cestou k uskutočňovaniu našich predstáv.“ (Milan Rastislav Štefánik)
