O svojej mame toho veľa neviem. Občas rozprávala príhody zo svojho detstva a mladosti, no o jej vnútornom prežívaní viem toho žalostne málo. Aj to čo viem, viem od svojej staršej sestry, ktorá bola asi jej jediná dôverníčka. Mama bola veľmi dobrý človek, mala však ťažký život. Bola druhá najstaršia z 11 detí. Bývali v horárni na samote. Ako najstaršia z dievčat, mala od malička povinnosť starať sa o mladších súrodencov. Jej otec bol despota, ktorý tvrdou rukou trestal každú neposlušnosť. Moja mama bola vnímavé a múdre dieťa, veľmi nadané hlavne na matematiku. Keby bola bývala iná doba... Keď skončila 2. svetová vojna, mala 21 rokov. Urobila si meštianku a stala sa učiteľkou. Môjho otca stretla keď mala skoro 30, učili spolu na jednej škole na Kysuciach. Vydala sa a mali spolu štyri deti. Iba ona by vedela povedať, čo všetko prežila. Mala to veľmi ťažké, a teraz už chápem, prečo bola taká. Snažila sa proste prežiť. Pred 13 rokmi náhle zomrela, zlyhalo jej srdce. Asi až vtedy som ju celkom pochopila a odpustila jej. Celý život som usilovala o jej lásku, a pritom som ju mala. Len nie v takej podobe a forme, ako by som ja chcela.
A aká som ja vlastne mama?
Niekoľko čísel: 5 detí = 45 mesiacov tehotenstva, 7,5 rokov dojčenia, cca 12 rokov materskej dovolenky . No a matkou od svojich 24 rokov do konca života.
Snažila som sa byť tou najlepšou mamou, ale vnímali to tak aj moje deti? Vychovávala som ich skôr dobrým slovom, teda vysvetľovaním, prečo áno, alebo prečo nie, ako príkazmi a zákazmi. Málokedy som na nich kričala. Vštepovala som im lásku k pravde a úctu k druhým ľuďom. Nikdy som ich neponižovala. Snažila som sa dávať im veľa lásky, často ich objímať, chváliť. Ale bolo to pre nich postačujúce? Keďže ich bolo päť, vždy som sa najviac venovala tomu najmenšiemu, lebo ma momentálne najviac potrebovalo. Možno malo niektoré z mojich detí občas pocit, že ho zanedbávam, potrebovalo viac pozornosti. Ale bývala som tak veľmi unavená. To aj preto, že som sa roky poriadne nevyspala. Moja najstaršia dcéra ktorá je už tiež mamou to asi najlepšie chápe.
Jedna kamarátka, ktorá má len jedno dieťa, mi raz povedala, že ja mám tú výhodu, že keby sa niektorému môjmu dieťaťu niečo stalo, zostanú mi ešte štyri, ale jej by nezostalo žiadne. Vtedy som jej povedala, že láska sa nedelí, ale násobí. A tak isto bolesť nad stratou dieťaťa. Neviem, či ma pochopila. Moje deti ľúbim rovnako. Každé z nich je iné, každé má inú povahu, inú potrebu prejavov lásky. A každé z nich ma potrebuje ináč. Dúfam, že vedia, že som tu pre nich, nech by sa stalo čokoľvek. Že vždy budem ich mamou a oni budú mojimi deťmi.
