Do pôrodnice som prišla až niečo po desiatej večer, veľmi som sa neponáhľala, pretože som už vedela čo ma čaká. Dcérka sa narodila pár minút po pol dvanástej a keď mi pán doktor oznámil, že mám krásne dievčatko, namiesto radosti a úľavy, že to už mám za sebou, som pocítila veľké sklamanie. Zas dievča. Pamätám si, ako som do rána ležala a nespala a premýšľala o tom, aké je to nespravodlivé. Dcérku mi priniesli prvý krát až na druhý deň cez obed. Čo nasledovalo potom, nikdy nezabudnem. Sestrička ju položila zabalenú v perinke na vankúš . Moje dievčatko nespalo. Krásne, veľké, tmavomodré očká malo otvorené dokorán a pozeralo rovno na mňa. Bolo také vážne a jeho uprený pohľad bol ako stelesnená výčitka. Nikdy na ten pohľad nezabudnem. Pozerala som sa na moju malú a po lícach mi stekali slzy. Toto bol moment, kedy som sa do nej zaľúbila. Na celý život.
Z môjho malého dievčatka už vyrástla veľká slečna. Krásna, múdra a dobrá. Už nikdy viac som neľutovala, že sa mi vtedy nenarodil syn.
