Bol začiatok školského roka 2010/2011. Pár dní pred jeho začiatkom nám pán riaditeľ oznámil úväzky. Boli rozdelené subjektívne, nerovnomerne, v rozpätí minimálne 12 hodín – maximálne 28 hodín. Bolo to pokračovanie stresujúcich udalostí predchádzajúceho školského roka. Kolegovia s nadpočetnými hodinami boli ochotní, pri zachovaní odbornosti, posunúť svoje nadpočetné hodiny kolegyniam a kolegovi, ktoré bez predchádzajúceho upozornenia, dostali úväzok 12, 14 a 20 hodín. Pán riaditeľ to nedovolil. Ja som síce mala plný úväzok, ale ako „odmenu“ za to, že som sa odvážila pár mesiacov predtým, povedať svoj kritický názor, mala som len 8 hodín môj aprobačný predmet a 14 hodín som mala učiť neodborne. Keď sme s logickými argumentmi nepochodili u nášho priameho nadriadeného - riaditeľa, rozhodli sme sa hľadať pomoc inde.
Naša prvá cesta vtedy viedla na nadriadený orgán – Krajský školský úrad. Prednosta nás so záujmom vypočul, a keď sme mu rozprávali o pomeroch na našej škole, len neveriacky krútil hlavou. Poradil nám, aby sme všetky tieto veci napísali a poslali ako sťažnosť na Inšpektorát práce, Školské inšpekčné centrum a zriaďovateľovi –VÚC, Odbor školstva. To sme ešte nevedeli, že prednosta má už dni na svojom poste „spočítané“- zanedlho na to bol odvolaný. Vybavil nám ešte prijatie u vedúcej Odboru školstva na VÚC, ktorá bola vo funkcii len pár dní. Tá reagovala podobne a dala nám to isté odporúčanie.
Tak sme spísali svoje podnety a napísali sťažnosť, v ktorej sme okrem iného popísali aj mobbing a bossing na našej škole. Pod sťažnosť sme sa podpísali piati. Poslali sme ju na všetky tri inštitúcie, ale keďže sme sa chceli ešte poistiť pre každý prípad, hľadali sme nejakú nezávislú inštitúciu. Na internete som natrafila na SNSĽS (Slovenské národné stredisko pre ľudské práva). Zatelefonovala som na ich ústredie do Bratislavy, no tam mi povedali, že oni riešia len prípady, ktoré sa týkajú porušovania antidiskriminačného zákona, t.j. pokiaľ je niekto postihovaný, či znevýhodnený z dôvodu, rasy, náboženstva, veku, či pohlavia. No a to sa nás, žiaľ, netýkalo. Ale predsa boli ochotní pomôcť aspoň radou. Tak sme napísali aj podnet na SNSĽS.
Pár dní po odoslaní našej sťažnosti ju už mal pán riaditeľ v rukách aj s našimi podpismi a mal čas, dať si niektoré veci do poriadku, kým prišli z daných inštitúcii skúmať našu sťažnosť. Nasledovali pre nás ťažké týždne a čakanie a dúfanie, že sa konečne začne niečo riešiť. Výsledky boli také, že inšpektorát práce nezistil žiadne pochybenia, Školské inšpekčné centrum uznalo ako opodstatnené skoro všetky body, ktoré šetrili a žiadali od pána riaditeľa nápravu, no a z VÚC prišli šetriť sťažnosť traja ľudia, o objektívnosti minimálne dvoch sme silno pochybovali. Títo takmer všetko označili za neopodstatnené. Čo sa týka šetrenia bossingu, uvádzam presnú citáciu z ich záverečnej správy:
„K námietke č.8:
Ďalšia časť sťažnosti sa týkala medziľudských vzťahov na pracovisku, zlej atmosféry, ktoré bolo kvalifikované zo strany sťažovateľov ako jedným z najstresovanejších období. Ako šetriaci orgán nevieme dostupnými prostriedkami a postupmi zistiť, či skutočne sa jedná o opodstatnenú alebo neopodstatnenú námietku. Pri osobnom pohovore so sťažovateľmi sme odporučili obrátiť sa na orgány, ktoré majú vo svojej kompetencii zisťovanie klímy na škole.
Námietka je neopodstatnená.“
Aj Vám sa zdá, že záverečné konštatovanie je tak trochu v rozpore s logikou?
No a čo SNSĽS? Náš podnet posunuli na regionálnu kanceláriu do Nových Zámkov. Pani Z., ktorá mala náš prípad na starosti, mi napísala:
„Vášmu podnetu chýba zákonom chránený dôvod v zmysle antidiskriminačného zákona /napr. vek, pohlavie a pod./, z tohto dôvodu nie je možné Váš podnet, napriek tomu, že tu je jasné znevýhodnenie, klasifikovať ako diskrimináciu v zmysle antidiskriminačného zákona, vo Vašom prípade sa jedná o bossing. Po posúdení všetkých dôkazových materiálov Vás budem informovať, ako by sme mohli postupovať ďalej.“
Boli sme v písomnom aj telefonickom kontakte, ale keď mám pravdu povedať, bola to viac-menej len psychická podpora. Bol oslovený aj pán riaditeľ, ktorý napísal odmietavé stanovisko ku všetkým našim podnetom. Bola tiež snaha o mediáciu, ale táto sa nikdy neuskutočnila. Potom sa kontakt na pár mesiacov prerušil, nemohli sme sa pani Z. dovolať, na e-maily neodpovedala a keď sa nám pani Z. opäť ozvala, už mali moji traja kolegovia výpovede. Povedala, že bola dlhodobo PN a v podstate ju nikto nezastupoval. Neskôr som sa dočítala, že samotné SNSĽS malo veľké problémy, prepúšťalo sa, boli tu rôzne obvinenia či už zo strany prepustených pracovníkov a tiež zo strany vedenia. Prepustená bola aj pani Z.
Teraz už viem, že antidiskriminačný zákon, ktorý hovorí : „Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.“, mi nepomôže, pokiaľ ma môj šéf bude znevýhodňovať, prípadne psychicky týrať z nejakých iných dôvodov – napríklad preto, že mám iný názor ako on, alebo ma chce vyštvať preto, že potrebuje moje miesto pre nejakého známeho. Pretože zákon, ktorý by takéto správanie postihoval, u nás zatiaľ nie je. A mobbing a bossing sa veľmi ťažko dokazuje.
28. februára mi končí výpovedná lehota. Môj príbeh som popísala v článkoch na mojom blogu. http://mariahreskova.blog.sme.sk/c/313829/Bojovat-laskou-a-pravdou.html, http://mariahreskova.blog.sme.sk/c/315921/Bojovat-laskou-a-pravdou-2.html http://mariahreskova.blog.sme.sk/c/319339/Neviete-co-je-bossing-Budte-radi.html
Zverejnila som tieto veci, pretože odmietam byť len „ovcou“, ktorá si preberie nespravodlivú výpoveď od svojho zamestnávateľa a utápajúc sa v slzách, nechá všetko tak. Budem bojovať aj ďalej za spravodlivosť. Pochopila som jedno: pokiaľ budú všetci ticho a budú sa báť hovoriť o týchto veciach, nič sa nezmení, skôr naopak. Útoky mobérov sa budú len stupňovať. Preto si vysoko vážim pomocnú ruku, ktorú mi podalo OZ Práca a vzťahy, zastúpené JUDr. Máriou Ritomskou. Priznám sa, nevedela som o existencii tohto Občianskeho združenia, funguje len od roku 2011. Prečítala som si aj články pani Ritomskej na jej blogu http://ritomska.blog.sme.sk/, kde píše hlavne na tému mobbingu a bossingu. S pani Ritomskou som sa stretla aj osobne a veľmi na mňa zapôsobila, jednak tým, že je to veľmi príjemná a inteligentná dáma, ale hlavne jej zápalom a odhodlaním bojovať proti mobbingu a bossingu a úsilím presadiť v našej legislatíve prijatie antimobbingového zákona. Ak to niekto dokáže, bude to ona. No je potrebné, aby sa o tom čo najviac hovorilo a aby si potrebu tohto zákona uvedomili aj naši páni vo vláde.
