I.
Hľadala som Ťa. Chcela som Ťa nájsť. Vrátiť sa k Tebe. No moja viera ešte nebola dosť silná a moja láska dosť veľká. Nemala som odvahu prosiť Ťa o niečo. Myslela som si, že nemám právo... Hľadala som Ťa. Denne som Ťa hľadala, ale nachádzala som Ťa len pomaly.
Stála som v Tvojom chráme a snažila sa v duchu spojiť s Tebou. Nezbadala som ju, kedy vošla. Iba keď sa ma dotkla, uvidela som ju. Bola stará, zhrbená, utrápená. Pozrela na mňa a zašepkala: „Prosím vás, modlite sa za mňa. Veľmi sa za mňa modlite. Je mi veľmi zle.“ Prikývla som, ale v tej chvíli som ju už nevnímala. Videla som Teba, Pane, ako si ju poslal za mnou. Ja, nehodná, mne sa dostalo toho povýšenia, že môžem prosiť za druhého. Pane, vtedy som Ťa jasne videla. Nikdy dovtedy si nebol tak blízko pri mne. Cítila som Ťa, modlila som sa, ale naozaj už neviem, ako. Keď omša skončila a ja som odchádzala, nikde som ju už nevidela. Odišla tak isto ticho, ako aj prišla.
A vtedy som tak trochu pochopila Tvoju lásku, Pane.
II.
Svätá omša. Obetovanie. Len hlas kňaza zaznieva v hlbokom tichu: „...Toto je moje Telo, ktoré sa obetuje za vás.“ Veriaci pozdvihujú svoje srdcia k Bohu. Vtom ticho preťal vzlyk. Tichý, pridusený. Možno ho nezačul nik, iba Boh. Tam vzadu, v chráme, kľačí žena. Tvár má zaborenú v dlaniach a pomedzi prsty jej stekajú slzy. Vedľa nej stojí muž. Rukou pomaly hladí ženine prešedivené vlasy a pozerá na ňu očami plnými lásky, nehy a pochopenia. Žena zdvihne tvár. Ale aká radosť sa v nej zračí! Celá jej bytosť akoby volala: „Našla som Ťa, Pane, vraciam sa k Tebe a som šťastná.“
III.
Bola som v Tvojom chráme, Pane. A bolo mi tak ťažko. Konečne som pozbierala silu a odhodlanie. Chcela som sa vrátiť k Tebe. Spytovanie svedomia mi ukázalo, aká som toho nehodná. Ale Ty, Pane, si láska a milosrdenstvo. V tej chvíli som si to však takmer vôbec neuvedomovala. Mala som strach. Obyčajný ľudský strach a cítila som, ako mi červeň hanby zalieva tvár. Chcela som odísť. Veď potom... Ale možno stále niečo odkladať na potom? Snáď by som bola aj odišla. Vtedy však vstúpila ona. Zbadala som ju vlastne až vtedy, keď zastala predo mnou. Akoby som v tej chvíli uvidela Tvojho anjela.
- Chcete ísť na spoveď?
Prikývla som.
- A boli ste už za pátrom?
- Nie.
Šla za ním. A vtedy mi vyhŕkli slzy do očí. Pane, Ty ju musíš mať naozaj veľmi rád. Jej anjelská tvár, úsmev a pohľad plný lásky k človeku. Keby neexistovala minulosť... Treba začať odznovu. Nie, nezabudnúť celkom, vziať si z nej ponaučenie. Nový život... A začať ho práve teraz, spoveďou Mala som jej tvár stále pred sebou, dodávala mi silu. Tak som šla.
Odchádzala som nesmierne šťastná. Ty si mi, Pane, odpustil a ja som Ťa opäť prijala do srdca.
No jej tvár mi nevymizla z pamäti. Keď som medzi ľuďmi, keď mi je ťažko a chce sa mi nenávidieť celý svet, vtedy sa mi pred očami zjaví jej tvár, úsmev, žiariace oči a opäť mám rada ľudí.
