Ja som odišla, oni zostali. Učila som ich necelé 3 roky a dúfala som, že sa budeme stretávať na matematike až do maturity. Viem, že matematika nie je príliš obľúbený predmet a mnohí žiaci, keď jej nerozumejú, prestávajú sa snažiť a rezignujú. Poznám to z vlastnej praxe a vždy mi bolo ľúto, keď sa mi nedarilo takýchto žiakov zaujať, inšpirovať k tomu, aby sa aspoň snažili. V tejto triede to tak nebolo. Aj keď nie všetci mali radi matematiku a nie všetci jej rozumeli, nevzdávali to a keď sme opakovali pred písomkou učivo, navzájom si pomáhali, vysvetľovali, niektorí so mnou zostávali aj po vyučovaní, aby som im mohla povysvetľovať ešte raz to, čomu nerozumeli. Aj hodiny s nimi boli pre mňa výnimočné, hoci málokedy tam bolo „ticho ako v kostole". To preto, lebo sa pýtali vždy, keď niečo nechápali a ja, v rámci možností ,som sa snažila vysvetliť im to aj druhý, tretí krát...
Takže takíto boli jedni z mojich posledných žiakov. Mala som pri nich pocit, že moja práca má zmysel. Boli mojimi deťmi aj mojimi dobrými priateľmi. No a vlastne aj doteraz sú. Len sa už spolu nestretávame tak často, len občas, náhodou. A ja cítim, že na mňa nezabudli, tak, ako ani ja na nich nezabudnem. Budú súčasťou mojich pekných spomienok na chvíle strávené za učiteľskou katedrou.
