Po nežnej revolúcii sa na nejaký čas stalo „moderným“ chodiť do kostola. Netrvalo to až tak dlho a kostoly sa zas vyprázdňujú. Čím to je? Koľko ľudí, toľko názorov. No o tom teraz nechcem písať. Chcem sa vrátiť späť, do obdobia pred nežnou revolúciou, do mojich vysokoškolských študentských čias. V článku Moja cesta k láske a viere som písala, ako som hľadala niekoho, niečo, čo by dalo môjmu životu zmysel. Vtedy som stretla ľudí, ktorí sa snažili aj v tomto období, ktoré bolo nepriateľské k inej, ako k oficiálnej ideológii, žiť svoju vieru v tzv. spoločenstvách. Boli to skupinky ľudí, v tomto prípade študentov – vysokoškolákov, ktorí sa pravidelne, raz v týždni, stretávali v súkromných bytoch, ktoré im prepožičiavali veriaci ľudia. Tu sa modlili, čítali Písmo, navzájom sa posilňovali a hovorili o svojej viere. Do jedného takéhoto spoločenstva som sa dostala aj ja. Vedúcimi týchto spoločenstiev študentov bývali zvyčajne vysokoškolskí pedagógovia. Náš sa volal Karol a učil na katedre matematiky. Všetci sme veľa riskovali, ale najmä on, pretože keby nás boli odhalili, my by sme na škole určite skončili a on by dopadol ešte horšie. Ja som tu bola viac-menej poslucháčom, pretože som nedokázala tak, ako ostatní, hovoriť o svojej viere a modliť sa sama nahlas pred všetkými. Pamätám si, keď sme hovorili každý za seba, prečo veríme, niektorí dokázali o tom hovoriť aj 10 minút, no ja som sa zmohla len na vetu: „Preto, lebo to potrebujem.“
V novembri 1987 vznikla podpisová akcia, za náboženské slobody s 31 požiadavkami s názvom Podnety katolíkov k riešeniu situácie veriacich občanov v ČSSR. Akciu odsúhlasil kardinál František Tomášek. Táto podpisová akcia sa dostala aj k nám, na dedinu, a ja som vtedy doma, na písacom stroji, rozmnožovala petičné hárky, s ktorými potom ďalší ľudia chodili po dedine a zbierali podpisy. Nemyslela som vtedy na to, čo by sa stalo, keby nás bol niekto udal. Prosto som to považovala správnu vec.
Po nežnej revolúcii som sa dokonca dostala k tomu, že som u nás na škole občas učila náboženstvo. Potom som učievala náboženstvo aj malých prváčikov v kostole. Ja, ktorá som nikdy na náboženstvo nechodila. Katechizmus, ktorý sa vtedy používal pri vyučovaní sa mi veľmi nepáčil, bol suchopárny a pre deti dosť nezrozumiteľný. Ani ja sama som tam mnohým veciam nerozumela. Tak som si vymýšľala rôzne aktivity, a hľadala rôzne iné zdroje, aby som im o Bohu hovorila jazykom, ktorému by rozumeli.
My, ľudia, sme rôzni, máme rôzne názory, rôzne povahy. Teraz už viem, že zo mňa by nemohol byť kazateľ, alebo nejaký misionár – evanjelizátor. Až príliš rešpektujem právo každého človeka mať svoj vlastný názor a zrejme by mi robilo veľké ťažkosti presviedčať niekoho o pravdivosti toho môjho. Snažím sa žiť podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, nerobiť iným to, čo nechcem aby robili mne. Snažím sa rešpektovať každého človeka takého, aký je. Nikdy som neurobila nič len s úmyslom niekomu ublížiť. Snažím sa nesúdiť druhých ľudí, keď nepoznám príčinu ich konania, ale odsudzujem činy, ktoré zámerne ubližujú iným. Nie vždy sa mi to darí, všetko napĺňať, ale snažím sa. Vždy mi bola veľmi blízka osobnosť Matky Terezy z Kalkaty. Dokázala žiť svoju vieru tak, ako by som aj ja chcela žiť tú moju.
