Zo školských lavíc si pamätám, že pri vzniku života sa bunky zhlukovali, aby prežili, ľahšie sa ubránili, pričom sa naučili rozlišovať kto je ich priateľ a kto nie..
Naše tukové bunky napríklad dokážu vyslať do mozgu pomocou hormónov signály hladu, ktoré nás privedú až k chladničke, tuční ludia to poznajú veľmi dobre. Nepoznáme všetky signály života v zložitom organizme.
Prečo by nemohli existovať signály našich buniek, ktoré sa snažia vyvolať v mozgu buď spomienky alebo potrebu spolupatričnosti, až lásky, aby upozornili mozog ako veľmi chcú ostať nažive , ale mozog už nepracuje. Čo keď po oživení tieto volania buniek mozog zachytí?
Všetko toto sa môže uskutočńovať behom chvíľky.
Pokiaľ viem, tieto predstavy vznikajú väčšinou u ľudí s náhlym poranením, ked dôležitý orgán zlyhá, ale ostatné bunky sú zdravé.
Možno nepotrvá dlho, kým vedci zachytia tieto volania našich buniek.
A možno je to celkom ináč a my sme napojení na duálny alebo iný svet.
Ale moja predstava volania buniek je mi sympatická. Predstava, že okrem volania buniek už nič neexistuje je stupídna, aspoň pre mňa.
Chvála Ježišovi, že nám ukázal cestu k Bohu.
Dodatok: Je mi jasné, že moje úvahy nič neriešia, ale človek je už taký, jeho vedomie ho núti hľadať odpovede, možno ich aj uverejniť. Beriem do úvahy aj to, že existujú aj mimotelové zážitky, toto všetko je pre nás zatiaľ záhadou , takže vivat našej zvedavosti!
