Sice som ho v zdravi prezila, nasala atmosferu metaloveho osialu, ale viac nemusim :) Tony gitary, teda troch gitar, panov majstrov sme si vychutnali 11.4 v divadle Madison Square Garden.
Rozohrial nas Paul Gilbert, so svojou kapelkou. Do repertoaru vlozil aj nieco tvrdsie, zaspominal si na ucinkovanie v Racer X a svoj vstup ukoncil zopar akordami piesne skupinky Mr.Big v ktorej tiez posobil.
Po vymene bicich, aparatury .... atd atd, prisiel na scenu dlhovlasy pan John Petrucci, neuveritelny bubenik Mike Portnoy a basak Dave LaRue, ktory fungoval aj v Dream Theater s Johnom a Mikeom a momentalne je turne s G3. Napisala som neuveritelny bubenik, pretoze ten za bicimi stvaral vsakovake kusky a ani na chvilu nezapochyboval. Pri pohlade na neho mate pocit, ze kazda koncatina robi nieco ine, ale dokopy to su uzasne synchronne pohyby, produkujuce rytmus. Petrucci sa nenechal zahanbit a svoje schopnosti nam predviedol znamenite. Po solo vystupeni predstavil na podiu svojich pat deti, ktore su pravom hrde na svojho tata, bubenik hodil este niekolko vtipne milych poznamok a maestro Petrucci odkracal za staleho potlesku aj s potomstvom.
Dalsia zmena nastrojov a nastal zlaty klinec programu.Aky by to bol koncert G3 bez tretieho super gitaristu? Maly, holohlavy, nenapadne napadny Joe Satriani pozdravil New York a spustil mne znamu melodiu. Asi 4, alebo 5 krat si za asistencie stihol sikovne pocas svojho vystupenia vymenit gitaru. Do rytmu sa neustale jemne pohupoval v kolenach a preslapoval z nohy na nohu, jemne ako ked kracate od postielky prave uspateho babatka, ako baletka :) Postupne sa k nemu pridali Petrucci aj Gilbert a dokazali nam ze su naj gitaristi. Joe odbehol a vratil sa na podium s dlhymi ciernymi vlasmi, jamajskou ciapkou a zaspieval piesen Hendrixa. Pani zoskupenia G3 su skutocne gitaristi s velkym G a atmosfera tohto koncertu je nezabudnutelna.
