Myslím, že prvou príčinou je vplyv holywoodskych filmov. Tie po svete šíria obraz človeka, ktorý búra a odhadzuje všetky konvencie, tradície, ba dokonca i zákony, ak sa mu postavia do cesty nasledovania jeho lásky. Druhou príčinou je podľa mňa skutočnosť, že aj keď iné civilizácie o kresťanstve veľa nevedia, vedia aspoň to, že jeho posolstvom je láska. Vedia, že Ježiš Kristus zomrel za ľudí z lásky a že dal kresťanom príkaz lásky. Vedia tiež, že západní „kresťania“ túto úlohu plnia veľmi nedokonale. Oba modely lásky sa v očiach Ázijcov či Afričanov miešajú, navzájom splývajú a zlievajú sa do jedného celku ako káva s mliekom. Pri všetkej odlišnosti oboch príkladov lásky, spomínané vnímanie Západu je dosť výstižné. Dnešný Západ je skutočne dedičom oboch podôb lásky - kresťanskej lásky a svetskej lásky. Oba koncepty spolužijú vedľa seba ako starí manželia. Ich prívrženci sa niekedy navzájom napádajú, niekedy dopĺňajú. Láska je pre oba tábory tak veľká hodnota, že žiadny z nich si nemôže dovoliť ukázať akúkoľvek slabosť alebo nedôslednosť pri jej obrane. Byť zástancom lásky znamená mať strategickú výhodu v najväčšej bitke všetkých čias, v bitke myšlienok. V čom je problém medzi oboma modelmi lásky?Svetská láska sa zužuje takmer výhradne na vzťah medzi mužom a ženou. Samozrejme, že Západ pozná aj rodičovskú lásku, lásku k vlasti, či lásku k zvieratám. Tie však neinšpirujú k toľkým knihám a filmom. Láska medzi mužom a ženou v moderných filmoch je témou, ktorá motivuje hlavných hrdinov k zdolávaniu všemožných prekážok. Nielen to. Láska v týchto filmoch je dokonca niečo ako všeobecná imunita umožňujúca vykonanie kriminálnych činov a ospravedlňujúca i rozbitie existujúcich manželských zväzkov. Hrdinovia sú idealizovaní, láska sa absolutizuje. Láska je cieľom sama o sebe, často vo svojej telesnej podobe. Manželstvo, rodina, či deti cieľom nie sú, aspoň nie automaticky, niekedy sú dokonca prekážkou lásky. Film končí šťastne vtedy, keď hlavní hrdinovia prekonajú prekážky, ktoré ich delia. Moderná svetská podoba nemá veľa čo povedať o láske medzi manželmi po dvadsiatich rokoch. Ticho sa predpokladá, že na rozdiel od vína manželstvo môže byť s pribúdajúcim časom len horšie a horšie. Takisto aj západné rozvodné štatistiky potvrdzujú toto plytké populárne zmýšľanie.Kresťanský koncept lásky medzi mužom a ženou má v porovnaní so svetským konceptom niekoľko taktických nevýhod. Spočívajú napríklad v tom, že lásku nie je dovolené telesne „konzumovať“ mimo manželstva. Manželstvo je nedotknuteľné a nemožno sa rozviesť kvôli tomu, že jeden z partnerov sa zaľúbil mimo neho. Má ešte zopár ďaľších názorov ohľadom sexuálnej etiky, kvôli ktorým je napádané, akoby bolo proti „láske.“ Je pravda, že predstavitelia kresťanského náboženstva vystupujú proti tomu, čo oni sami nazývajú „egoistická“ či „nezodpovedná“ láska. Kresťanský príbeh je však príbehom lásky. Boh, ktorý stvoril svet, je Láska. Láska je stavebným materiálom vesmíru. Preniká ho a udržuje. Božia Láska podľa Danteho slov v Božskej komédii: „Hýbe Slnkom a ostatnými hviezdami.“ Boh-Láska je cieľom univerzálnych dejín ľudstva i každého života jednotlivca. V tomto texte má kresťanstvo dostatok étosu lásky, ktorý môže motivovať i manželskú dvojicu, ktorej zaľúbenosť pominie, aby žili v láske „kým ich smrť nerozdvojí.“ Kresťanské manželstvo nie je začiatok konca lásky. Je to začiatok transformácie telesnej lásky na iný typ duchovnej lásky. V tomto procese si členovia rodiny vzájomne pomáhajú a ich láska dospieva ako staré víno. „Šťastné rozuzlenie“ sa koná vtedy, keď všetci členovia rodiny skončia v náručí Boha-Lásky. Nižšia rozvodovosť v kresťanských rodinách nasvedčuje o existencii takéhoto zmýšľania i v dnešných časoch.Či sa naša láska podobá viac na prvý alebo druhý opísaný model, pravá láska je o vzájomnom dávaní - telesných, duchovných alebo materiálnych dobier. Zaujímavé je však, že láska nefunguje vždy tak a podľa takých zákonov, ako by sme možno očakávali. Neplatí vždy - čím viac, tým lepšie. Niektorí rodičia zdanlivo „milujú“ svoje deti viac než „normálnou“ láskou a dávajú im všetko, čo im vidia na očiach. Svoje deti však rozmaznávajú a tým im škodia. Na túto lásku existuje výraz „opičia láska.“ Ak sú rodičia prísni na svoje deti, držia ich nakrátko a nerozmaznávajú ich najnovšími hitmi elektroniky, neznamená to, že ich nemajú dostatočne radi. Možno ich milujú takzvanou „drsnou láskou,“ ktorá sa môže pre budúcnosť detí ukázať veľmi prospešná. Pravá láska a správne dávanie lásky sú cnosti. Ak je dávania lásky príliš veľa alebo príliš málo, podľa Aristotela sa stáva neresťou. Vzťahu medzi rodičmi a deťmi alebo medzi manželmi navzájom škodí. V niektorých ázijských krajinách, ako napríklad v Indii, sa manželstvo doposiaľ uzatvára alebo donedávna uzatváralo po dohode rodičov nevesty a ženícha bez toho, aby sa budúci manželia pred svadbou videli a poznali. Verili by ste, že tieto pre nás neprijateľným spôsobom uzatvorené manželstvá napodiv vykazujú väčší stupeň šťastia a stability ako naše manželstvá z „lásky“? Indovia používajú na adresu „západného“ modelu manželstva prirovnanie: „Vy kladiete horúci hrniec na studenú pec a hrniec po čase vychladne. My kladieme studený hrniec na horúcu pec a hrniec je stále teplejší...“ Manželstva z lásky by sa Západ nemal vzdať, naopak, myslím si, že by ho mali akceptovať na celom svete. Západ by sa však mal naučiť umeniu ako zabezpečiť, aby láska v manželstvách po čase nevychladla...
