Šlabikár pre opatrovateľky
Písmeno A, alebo čo má spoločné Adam s anjelom?
Milé opatrovateľky,
Je jedna hodina a tridsiata piata minúta neskorého večera. V posledné noci sa mi nedarí dobre zaspávať. Môžem si vybrať, čo budem robiť. Najrozumnejšie a zároveň aj najzodpovednejšie voči svojmu zdraviu by bolo, pokúšať sa zaspať. Druhou alternatívou by bolo pustiť si televízor. Ale, ten mi nepomáha zaspávať, skôr naopak. Otvára mi nové obzory a prináša nové poznania. Síce to nie je slovenská televízia, ktorú posledné tri roky večer pozerám, ale som vďačná, že už nevnímam rozdiel medzi jazykom slovenským a nemeckým, keď pozerám nejakú reláciu, alebo film. Vlastne prečo sa divím, že nemôžem zaspať. Pred tým, ako som dala manželovi bozk na dobrú noc, s plným nosom som sa mu priznala, že som pozerala pekný, ale smutný film. On mi na to povedal, „s tým istým si prišila do postele aj včera.“ Neviem, ako sa film volal, ale hlavnými hrdinkami bola pianistka, ktorá ochorela na ALS chorobu. Pre tých, ktorí ste o nej ešte nepočuli, som niečo vyhľadala na internete:
„ALS je progresívna neurodegeneratívna choroba, ktorá postihuje nervové bunky v mozgu a v mieche. Ničí motorické neuróny, ktoré potom nedokážu posielať impulzy do vôľou ovládaných svalov. Tým sa stráca schopnosť ovládať a kontrolovať svalové pohyby. Na začiatku choroba iba oslabuje svalstvo, neskôr zasahuje do jemnej motoriky. Postupne postihuje predlaktia, a nakoniec celé ruky. Pacienti sa veľmi skoro nedokážu o seba postarať, prestávajú chodiť, ovládať svaly tváre, sú úplne paralyzovaní. V posledných štádiách dostávajú špeciálnu nutričnú stravu, sú na nútenej ventilácii pľúc, s 24–hodinovou zdravotnou starostlivosťou.“
Druhou hrdinkou bolo mladé dievča, ktoré chorú pianistku najskôr sprevádzalo, neskôr opatrovalo, až napokon sa stalo tou najdôležitejšou osobou, ktorej pianistka zverila nielen svoje posledné dni života, ale aj rozhodnutie o tom, že nechce zomrieť v nemocnici na prístrojoch, ale že radšej podstúpi rýchlejšiu, ale o to bolestnejšiu smrť doma s vlastnými nádychmi a posledným výdychom.
Bol to iba film!
Skutočne? Nie, nebol to iba film, bol to sfilmovaný príbeh o človeku, ktorý je odkázaný na opatrovateľa/ku a o človeku, ktorého by sme chceli mať pri sebe všetci, keby sa také niečo stalo nám, alebo naším najbližším. Prečo o tom píšem vám opatrovateľkám? Veď vy sa s takýmito príbehmi stretávate často.
Skôr ako som začala písať tento blog, rozhodla som sa, že ľudia, ktorí okolo nás, mňa, vás, mojich blízkych žijú, by mali niečo viac vedieť o vašom povolaní.
Kto je vlastne opatrovateľka? Viem, že nedokážem opísať vašu prácu v jednom blogu, preto som sa rozhodla napísať čítanku pre opatrovateľku a opatrovateľa. Taký šlabikár, v ktorom sa písmenka premenia na slabiky, slabiky na slová a slová sa budú spájať do viet, ktoré by nás niečomu mali naučiť.
Pýtate sa prečo sa opatrovateľka má niečo učiť, keď už má za sebou 220 hodinový kurz a niekoľko stoviek hodín praxe?
Lebo medveď.
Lebo jej povolanie je jedno z najťažších povolaní, aj keď si to naši politici ešte stále neuvedomujú. Spoliehajú sa na to, že ich životný príbeh takto neskončí a keby aj mal, tak predsa majú a budú mať konexie a niečo viac peňazí, ako my smrteľníci a vybavia si nadštandardné zariadenie, alebo súkromnú opatrovateľku.
Skutočne? Možno to nadštandardné zariadenie áno, a možno aj opatrovateľku, ale akú? Kvalifikovanú, dobrú? Aká je to kvalifikovaná a dobrá opatrovateľka.
Ak teda začneme prvým písmenkom z abecedy, písmenom A, potom možno aj Vás ako prvé slová napadnú Adam a anjel. No dobré. Sú to slová na A, ale čo majú spoločné? Keď teraz čítate tento blog, tak sa skúste zastaviť, nečítajte ďalej, ale sami porozmýšľajte. Určite prídete na úžasné veci. Čo napadlo mne?
Adam, je v Biblii, v knihe kníh symbolom stvorenia človeka na obraz Boha.
Stvoril ho ako muža a ženu. Symbolický obraz spojenia ženy a muža nám dáva poznanie, že nie je dobré byť človeku samému. Človek má byť na zemi človekom druhému človeku.
Ak človek stratí človeka, stratí Boha. Ak stratí Boha, stratí seba. „Pane nemám nikoho, čo by ma zaniesol do jazera, keď sa voda zvíri; a dokiaľ sám prídem ta, vstúpi iný predo mnou.“ Týmito slovami odpovedal nemocný v Betezde Ježišovi, keď sa ho pýtal, či chce byť zdravý?
Tento biblický príbeh nepotrebujeme sfilmovať. Môžeme ho vidieť v našom reálnom živote.
Som rada, že sa rozpútala v médiách diskusia o opatrovateľkách a aj o tom, že ich máme málo. „Pane, nemám nikoho, nemám človeka, ktorý by my pomohol."
“Keď sa jeden významný redaktor spýtal jednej veľmi ťažko postihnutej ženy, či sa nebojí smrti? Odpovedala mu: vôbec nie, ale bojím sa, že sa dožijem jedného rána, a nebude mi mať kto podať ani pohár vody.“
Keď sa stretávam s vami pri vašej práci v zariadeniach sociálnych služieb a pýtam sa klientov, na ich názor na Vás, často krát mi povedia, že ste anjelmi. „Sestrička vy ste náš anjel.“ Nevolajú vás opatrovateľkou, lebo pre nich ste sestričkou, ktorá ich nielen kŕmi, umýva, ale im podáva aj lieky, sprevádza do nemocnice a často krát je s nimi aj keď im je na smrť smutno.
Čo má Adam - symbol človeka, spoločné s anjelom? Anjel je symbolom sprievodcu, ktorý nám prichádza niečo povedať, alebo len tak, ide s nami, aby sme sa cítili bezpečne, alebo nás vedie cestou po ktorej máme kráčať, alebo nás podopiera.
Byť dobrou a kvalifikovanou opatrovateľkou je byť dobrým človekom.
Byť dobrou opatrovateľkou je, keď ste vedome s ľuďmi, ktorí Vás potrebujú. Vedome im načúvate, vedome sa s nimi rozprávate, vedome ich opatrujete. Jednoducho, nie ste len v práci, ale ste s nimi. Vy ste ich Adamom aj anjelom. Máte pre nich čas.
Skôr ako Vám napíšem niečo o písmenku B do Vášho šlabikára, napíšte vy mne, aké slová, alebo aj vety by ste dali do opatrovateľkinho šlabikára ku písmenku A. Ja ich mám viac. Ale blog musí byť krátky.
Prajem Vám dobrú noc a požehnaný nový deň. Idem spať, lebo ráno musím ísť do práce.
