Co je nove tento tyzden, alebo co tyzden priniesol... Tak to asi len tak zhrniem aby toho nebolo zas vela (myslim, ze uz je toho vela a tym, ze to rozdelim, uz to asi nezachranim...) ;-) V pondelok 9.7 v KENI – strasna zima dokonca uz aj mne bolo zima, domaci chodia v zimnych bundach a v saloch a tretina kolegov ma nadchu. Pocasie tu sa mi zda, ze je osobitna kapitola. V pondelok bolo este zaujimavy nakup v shoping centre (v tych plechovych budach) Oni su tu vsetci strasne prekvapeni, ked vidia bieleho. Deti sa strasne tesia, ked im podate ruku a pozdravite ich a dospeli si myslia, ze k nim prislo prave safari z Europy. Celkom su prekvapeni, ked ich pozdravim po kiswahili, a spytam sa ako sa maju. Vacsina mojich kolegov, ktori idu so mnou sa na tom dobre zabavaju. Ked vidia, aki ostanu ti ludia prekvapeni, ze biely na nich prehovoril ich recou. Oni ked vidia bieleho, tak automaticky vidia vo vas peniaze. Mne sa napr. stalo, ze ma chceli zobrat za dvojnasobnu sumu do mojho projektu. Tak som sa usmiala, potlapkala som typka po ramene, srdecne som sa usmiala a povedala som, ze to je cena pre mwuzungu (tak volaju bieleho), ktory sem chodia na safari a dovolenku. Ale, ze ja som chudobna a navyse viem, aka je normalna cena Tak sa chlapik usmial a zrazu z 300 silingov ma bol ochotny zaviezt aj za 150. Ale najdu sa aj celkom fajn ludia. Ja uz som si v tom shoping centre nasla kamosku Vierku-som si to poslovencila, inak sa vola Faith nevie po anglicky ale raz sme boli s kolegom a on mi hovori, ze by sa so mnou chcela zoznamit. Predava ovocie v jednej bude. Povedala mi, ze sa jej paci, ako tam zdravim ludi a podavam im ruky , ze som jej sympaticka a vraj ked bude mat druhe dieta, ze sa bude volat ako ja:-D Tak to som zvedava... Ale asi sa to nikdy nedozviem No minule, ked sme boli na banany, tak som povedala kolegovi Juliasovi, ze ideme este pozdravit Vierku. Velmi sa potesila. Raz ked bol Julias sam, doniesol mi pomaranc a povedal mi, ze bol v shoping centre, a ze to mam od Vierky Myslim, ze moju novu kamosku v dohladnej dobe navstivim a podakujem za pomaranc. Taka malickost, ale nebudem vam opisovat, ako velmi ma to potesilo;-) Utorok, Streda (10.7+11.7) Takze okrem toho, ze som asi pol dna v utorok okopavala cibulove policko...(-myslim, ze zacinam mat uz k tej velkej zahrade osobitny vztah. Vzdy ked sa tam pozriem, tak vidim, ze ahaaa...tu som okopavala spenat, tam vyberala kamene, tu zbierala rajciny, tu som zalievala sukuma-viky, tuto cibulu som okopavala cely den).. tak bol super obed. Uz nemam ziadne jedalnickove krizy. Dufam, ze to tak aj zostane V utorok som este hovorila so sefom, ze som prvy krat jedla avokado az tuto v Keni... a on mi hovori, ze ma doma avokadovnik. Tak mi v stredu doniesol 2 obrovske avokada, 4 citrony a jeden pomaranc. Ze vsetko z jeho zahradky („jsem si dovolil švestičky z mé zahrádky“ – pre tych co poznaju Marecku podejte mi pero Stvrtok 12.7 Konecne, prisli chalani, na ktorych tu uz 2 tyzdne cakam a ktori tu uz mali tyzden byt. Proste Africa time... Samozrejme prisli az neskoro poobede. Nevedela som povodne, co cakat, co za typkov to pride. Ale bol to len prvy den, takze sa len tak rozkukavali a moc sa neprejavovali. Ale mali sme loptu, tak sme si zahrali vsetci spolocne futbal. Ono je to asi prirodzene pre vsetkych sportovcov alebo tych co maju radi futbal... ked najdu loptu, alebo nieco do coho sa da kopat – kocky su hodne, ide sa hrat A to bolo vlastne nase prve stretnutie. Piatok 13.7 – zacina skola zivota (prekvapivo PRE MNA) Chalanov sa ujali socialni pracovnik, ucitelia, vychovavatelia a spravili im prehliadku okolia Mwangazi. Bavila som sa s jednym ucitelom o oblastiach, kde by som im mohla pomoct. Povedala som mu, ze kludne mozem spravit vecernu reflexiu, ktora bola naplanovana. On povedal, ze by mu to ohromne pomohlo, kedze potrebuje ist domov. Informovali sme o tom aj mamu Leocardiu, ze s tym budem potrebovat pomoct minimalne v tom, aby im to tlmocila do kiswahili. No a veru vecer, tak sa aj stalo. Tato reflexia spocivala v tom, ze kazdy dostal papier a pero, a odpovedal na 6 otazok, typu co alebo kto ta dnes nahneval, ako si reagoval a citil sa pritom, ako si to riesil a ako by sa to dalo lepsie vyriesit. K dalsim otazkam patrilo co alebo, kto ta dnes potesil a urobil tvoj den krajsim? Chalani to napisali a odovzdali mi to. Zjavne ma tu pokladaju za pani ucitelku Ked som to v noci zacala citat, som si tak potom aj pripadala a zacala som rozmyslat, ako mozu ucitelky tak casto opravovat pisomky ... Sa nedivym, ze niektore postupom casu zacinaju byt neuroticke, ked po nociach opravuju vyplody svojich ziakov a citia sa jak Champolion, ked lustil v.r 1822 (asi) hieroglify. No zacala som to teda citat... Karta sa obratila a ja som zacala mat pocit, ze oni mna pokladaju za ucitelku, ale su to oni, ktori ucia mna. Ked som citala tie odpovede... az sa mi chcelo zacat plakat. Nie nad nimi (oni su statocni) ale nad sebou. Ako niektore veci beriem uplne samozrejme. Ale tito chalani mi ukazali pocas jedneho dna, ze nie vsetky veci su samozrejme. Viete co sa najcastejsie pisali na otazku, co/kto urobil moj den krajsim? Tieto odpovede ma zabili, jak stovku klinec do dubovej foršne. Ze sa mohli „osprchovat a hrat s ostatnymi“ „ze som sa konecne nasiel“ „ze som stale nazive, konecne som sa nejedol a nie som hladny“ „ze mam pekne miesto na spanie a mohol som si oprat veci“ - tieto veci sa dookola opakovali. Ked to napise z 24 chalanov 20 – tak to uz je obstojna statistika, ktora stoji za zamysleie. Prekvailo ma aj to, ze mnoho z nich tam nakoniec napisalo, ze dakuju za jedlo a za to, ze tu mozu byt, ze dakuju ucitelom a detom za pekny den Velmi ma potesili. Ja som pre nich spravila futbalovy trening a trenovalo som spolu s nimi. Nie vsetci sa zapojili, ale nikoho som nenutila. Videla som, ze sa chalani snazia a ze ich to bavi. Vysvetlila som im, preco je dolezite zahriat sa, strecing a ktore cvicenie je dobre na co, co tym rozvijaju. Pri kazdej hre som im vysvetliala, co sa tym trenuje... obcas to bola sranda, zvlast pri mojej anglictine, a ich anglictine tak potom ti, co pochopili z toho co som hovorila ja, to prekladali do svahilciny tym ostatnym. Nakoniec sme sa vzdy pochopili Ti co nechceli trenovat, tak sa na nas pozerali a boli zvedavi co mam vymyslene a nachystane. Inak trenovali vacsinou bosi. Nemusim hovorit o tom, ze na zemi je kopec kamenov a bordelu. Trenovat tak ja, tak uz treti den lezim na izbe alebo chodim o barliach... Ked sme uz hrali, to s akym nasadenim chodili bosi do tych subojov proti tym co mali topanky... No poviem vam, ze ja by som teda do takeho suboja nestrcila nohu ani keby mam obute sroby!! Sem tam niekto zakryval ale za 2 minuty hral dalej. Myslim si, ze sa im trening asi pacil. Par z nich potom vecer do toho papiera napisalo, ze sa im pacil futbalovy trening s Mariou. No mne az srdce poskocilo. Je to velmi silny pocit, ked spravite taku drobnost... Lenze potom som si uvedomila, ze to su chalani, ktorym sa nikto nikdy nevenoval a zrazu tu bol pre nich niekto, kto sa o nich zaujimal, chcel ich nieco naucit. A vy si uvedomite, ze pre vas je to drobnost a pre nich je to velka vec. Zistila som, aku cenu ma podana ruka, uprimny usmev, alebo zdvihnutie niekoho zo zeme a spytanie sa, ci je OK, hranie na bubny (teda hrali oni, ja s mojou hudobnou nedoslychavostou som len mlatila do tych sudov a oni sa velmi statocne drzali, aby sa nezacali smiat. Tu v Afrike snad vie hrat na bubny kazdy.) alebo len obycajne rozpravanie sa na temu, aku pracu by som chcel robit. Nikdy by mi nenapadlo, ze to moze pre tych chalanov tolko znamenat. A tu som si uvedomila, ze ta vecerna reflexia, asi viac dala mne ako im. Ked som citala niektore tie odpovede a papiere, tak som zacala rozsmyslat, ze co vsetko maju niektori ti chlapci asi uz za sebou. Ze su to citlive osobnosti, ktore potrebuju hlavne ludsky zaujem ale najsamviac LASKU a pochopenie. Sobota 14.7 Fight club Toto bol asi jeden z mojich najtazsich dni. Ked som povedala kusok vyssie, ze tito chalani potrebuju hlavne Lasku a pochopenie, vobec som sa nemylila. Cela sobota bola uplne do pohody. Sedeli sme pri bubnoch a rozpravali sa. No zrazu za mnou pribehli dalsi chalani z jedalne, ze sa tam strhla bitka, a ze sa tam dvaja chalani biju. Zrovna zo 6 ludi, ktori tu boli cez vikend, tak traja boli niekde mimo a ostala som tam len ja a dalsi dvaja kolegovia. Jeden kolega uz tam bol. No druha bol v zahrade. Tak som jednemu chlapcovi povedala, nech pre neho zbehne. Problem bol v tom, ze sa bili prave dvaja najvacsi. Keby sa bili ti malicki, tak to spacifikujem aj sama, ale dvaja 20rocni chalani- ziadna sranda. Jeden z nich bol dost taky svalnaty a neuveritelne silny. To som si vsimla uz prvy den ako prisiel. Pretoze skakal tu vselijake salta a podobne. Proste bol to taky typek, ktoreho si snad kazdy vsimol. Mozno nie kvoli svalom, ale stale potreboval byt v centre pozornosti a mna na nom uputal, taky velmi zlostny az agresivny pohlad. Ked sa bili tito dvaja chalani, tak ten jeden uz sa ani nechcel bit.... a ked ich rozdelili tak ten jeden to mal na haku. Ale prave ten svalnaty (James) s tym zlostnym pohladom... ten bol v takom amoku, ze keby tam mal noz, tak by ho asi ani nevahal pouzit. Proste to v nom vrelo, nechcel sa ukludnit a kolegovia Raphael a Julias s nim mali co robit. Problem je v tom, ze tito chalani su z ulice. A tam je to jasne. Nikto sa o vas nestara ani nezaujima, cielom je prezit. Je to uplne bezne, ze sa tam chalani biju a bojuju o prezitie. A ked ide o prezitie, clovek je asi schopny urobit cokolvek. Vsimla som si, ze vela tychto chalanov ma problem so sebakontrolou, lebo ju na tej ulici nepotrebovali. Akurat by im tam nie ze pomohla, ale uskodila. Ked tam ten James stal a stale mal chut nalozit tomu druhemu, tak som si povedala, ze tu uz sila nic nezmoze. Chytila som ho okolo ramien a poprosila som ho, ci by mohol ist so mnou do slameneho domceka. A na moje pocudovanie on fakt isiel. Nevedela som, ci sa ho mam bat, ale nebala som sa. Bol sice v amoku ale mozno zo mna citil, ze mu chcem pomoct. Prisli sme do domceka a mne bolo jasne, ze on je ten ktory potrebuje prave pochopenie, sucit a hlavne lasku a prijatie. Asi cakal, ze mu vynadam alebo co. To je jednanie, na ktore bol zvyknuty. Ja som mu povedala, ze viem, ze vo vnutri je to dobry chalan. Ze ja mu verim... Urcite aj on sam vie, ze to co sa stalo nie je dobre. Povedala som mu, ze toto je jeho jedina sanca, ze Mwangaza mu podala pomocnu ruku a prosila som ho nech tuto sancu vyuzije a nenecha ju odist. Povedala som mu, ze viem, ze je to pre neho tazke, ked ho niekto vyprovokuje. Ze viem ze by ho najradsej teraz vymlatil hroznym sposobom. Ale ze to je ten najrychlejsi sposob, ako si pokazit cely zivot a zmarnit sancu, ktoru dostal. Povedala som mu, ze viem ze v nom je obrovsky potencial, ktory mu mozu tu pomoct rozvijat. Chytila som ho za tu bicepsovu ruku a povedala som mu, ze obaja vieme, ze je velmi silny, ze tu silu moze vyuzit nie na to aby sa bil ale aby ochranoval tych menisch a pomahal im. Ze ked tu silu bude vyuzivat zlym sposobom, napr. na bitku, tak sa ho kazdy bude bat a bude bez priatelov. Ale ked im bude pomahat, budu ho mat radi. A ked som mu neustale prizvukovala, ze viem a som presvedcena, ze je dobry chalan a nech si nenecha ujst tuto svoju sancu, ze ja mu verim.... tak... viete co sa stalo??? Tento chlap ako hora, sa mi tam rozplakal !! a ja som sa znovu utvrdila, ze ten drsny prejav navonok nie je nic ine, nez zufaly vykrik po potrebe lasky. Na krku mal ruzenec. Chytila som kriz a spytala som sa ho, ci veri v Boha. Kyvol mi ze ano. Tak som mu povedala, ze ak ma pocit, ze ho nikto nema rad (ze obcas to mavame vsetci- to som ho len tak chlacholila, lebo ja viem figu, co je to zit sama na ulici...) ze nezabudni, ze vzdy je tu Boh, ktory ta ma rad. Je tu vela ludi, ktori do teba davaju nadej. Ucitelia, vychovavatelia – vsetci co v Mwangaze pracuju... a ja ti tak isto verim, ze mas nadej zmenit svoj zivot k lepsiemu... On mi k tomu nechcel nic povedat, viackrat som sa ho pytala. Asi mozno preto, ze ani nevladal hovorit... Ale videla som, ze sa ukludnil. Potom este chvilu ganil na toho druheho, ale vedela som, ze to najhorsie je uz zazehnane – prezatial. Povedala som mu, ze ak by sa potreboval rozpravat, kludne moze kedykolvek prist za mnou alebo hocikym, kto tu je. Tak mi tak suhlasne kyvol a trochu sa usmial, co ma potesilo, lebo predtym som ho nevidela usmiat sa. Mal proste taky tvrdacky vyzor – fakt jak vrah. Ale asi som spravne predpokladala, ze to je len jeho maska, aby prezil na ulici, ktoru som mu ja v domceku dala dole, ked som povedala, ze ja viem, ze je to dobry chalan a ma v sebe velky potencial a ked som ho prosila, aby nepremrhal tuto sancu, ktoru dostal... NEDELA 15.7 Predtym nez sa dostanem, ake bolo pokracovanie epizody „James“ tak by som len povedala, ze konecne tu bolo horko a mala som oblecene kratase. Tento vikend som ostala v divocine a do Nairobi som nesla. Take aj do kostola som isla tuto asi 15 minut od Mwangazi. No kostol...aby som bola presna, bola to drevena konstrukcia,ktora bola obita plechom. Kedze to bolo v swahilcine, nic som z toho hovoreneho a citaneho nemala, Ale asi v strede kazne som pod strechou zbadala jastericiaka asi nie mojho z izby ale nejakeho dalsieho, co sa vyhrieval pod tou plechovou rozpalenou strechou. Pan Boh mi odpust ale to uz som sa nedokazala sustredit na tu omsu vobec. Tak si tam behal a ja som cakala, kedy spadne medzi ludi. Potom uz som sa po kazni znovu sustredila... tak uz neviem ako to dopadlo s nim, ale asi nespadol, lebo nenastal pocas omse ziaden krik ani ruch. Zeby jaster pristal niekomu na hlave, kolenach alebo modlitebnej knizke Potom som sa vratila z kostola a chalani sa ma pytali, ako sa mi pacilo. Povedala som, ze dobre. No prave James sa ma opytal, ci som sa za nich pomodlila. Ubezpecila som ho, ze samozrejme. Karta sa obracia... Vecer mi bolo akosi tazko, tak som si sadla na schody. Isiel okolo James tak sa na mna pozrel a hovorim mu, ze mi je nejak zle... tak mi tak sucitne povedal, ze ho to mrzi. No potom asi za 20minut uz som bola v pohode a isla som smerom do kuchyne, ked som Jamesa znovu stretla. Uz som sa na neho usmiala a zjavne videl ze mi je lepsie, tak sa ma spytal po kiswahili „Sawa, sawa? “ (je to nieco ako pozdrav, ktory znamena nieco ako- vsetko OK?“ tak som mu povedala ze ano , secko OK, uz mi je dobre. A potom som sa ho spytala ja, ako sa ma on, ci uz mu je lepsie na rozdiel od vcera. Ci uz dnes nechce ziaden boj... A to, co mi povedal, mi skoro vyrazilo dych. Asi 3x mi podakoval za ten predchadzajuci den, v tom domceku, kde sme mali ten pokec... Ze mi velmi dakuje za radu, ktoru som mu dala. No pre mna to bola taka silna chvila, ked vam clovek z vyzorom vraha je vdacny a povie vam, ako ste mu pomohli. Skoro som zacala zas plakat ja. Ja som ho uistila, ze viem ze je dobry chalan a hlavne nech neprepasie svoju sancu... viem, ze to potrebuje pocut asi casto. Akykolvek prejav zaujmu a lasky. Kazdy to pocuje rad. Ale ludia extremne vyprahnuty po laske to potrebuju pocut este castejsie. Myslim si osobne, ze ta agresia, ktoru v sebe ma, je len urcita obrana voci okolitemu svetu. Nebude to lahke asi ani do buducna a asi prejde este vela casu, kym sa nauci aspon trochu ovladat a kontrolovat. Ale ja tomu chalanovi naozaj verim. No som sama zvedava, ako to bude pokracovat. Povedala som mu, ze tu sa moze zmenit a ja verim, ze to dokaze a nech ma nesklame. On mi naspat povedal, ze nech sa nebojim, ze ma nechce sklamat. Len dufam, ze pomaly ale isto sa nauci kontrolovat. Ale je dost vybusny. A ja to poznam tiez, a sama za seba by som nedala ruku do ohna, ze sa viem vo vypätych situaciach kontrolovat. Mozno ten stupen kontroly mam o nieco vacsi v tom, ze by som niekomu nafackala, ale rozhodne by som asi nevytiahla noz Ostatni chalani su v pohode, i ked sem tam sa mi cez futbal zacnu medzi sebou kopat alebo bit. Tak som sa rozhodla, ze na nasledujuci trening si tam zoberiem 3 motyky. Povedala som im, ze komu sa zda, ze ma vela energie a nechce ju spotrebovat na futbal ale na to, ze sa chce bit, tak dostane motyku a moze ist okopavat. Ze kto sa nebude vediet spravat slusne voci svojim bratom protihracom, ten nebude hrat futbal. Tak najblizsie to asi aj urobim, ze si tam tie motyky donesiam. Proste ti chalani potrebuju nejaky rezim, respekt a vypestovat si nejaku uctu k inym a hlavne k sebe. Inak su to fajn chalani, akurat v zivote nedostali moznost, sancu a prilezitost na stastne detstvo.
