Udialo sa veľa vecí za to obdobie. Vysporiadali sme sa s Mečiarom a jeho divokou privatizáciou, ktorá dohodila väčšinu strategických podnikov do rúk tým správnym. Zažili sme pravicové, aj ľavicové vlády, prešli sme reformami, vstúpili do EÚ, aj NATO. Čo nám to prinieslo? Podľa pesimistov hlavne plno nariadení, zákazov a obmedzení. Raz sú to žiarovky, potom semiačka zeleniny. Hlavne že na našich neprispôsobivých spoluobčanov nám posielajú nepretržite eurá. Raz na jeden projekt, potom na iný. Len nech si ich necháme tu a neposielame ich ďalej...
Jednou z perličiek bolo čipovanie zvierat. Najprv že povinne do 30.9., teraz že len tie, čo cestujú. No aby jedného z toho porazilo!
Ale aby som sa vrátila k tým mojím debatám s ľuďmi. Veľa krát počujem, že revolúcia nemala byť nežná, pretože komunisti nám vládnu dodnes. A že tá ďalšia určite taká nebude!
A tiež počúvam, že síce mi kamaráti držia palce, ale oni už voliť nepôjdu. Pretože sú sklamaní a slušne povedané, na to kašlú...
Vraj im stále niekto niečo sľubuje a nedodrží!
Je pravda, že moji kamaráti sú väčšinou pravicovo zmýšľajúci. Pretože tí opační sa nad tým nezamýšľajú. Tí jednoducho majú svoju disciplínu, odvolia a rozhodnú aj za nás!
Je ťažké presviedčať niekoho, že demokracia je práve o tom, keď si môžem zvoliť svojho zástupcu, a je jedno v ktorom parlamente - či už mestskom, regionálnom, alebo celoslovenskom. Ak si nechám túto možnosť ujsť, nemám právo sa sťažovať na to, kto a ako rozhoduje aj o mojom živote.
Komunisti pomaly ožívajú nielen v našej krajine, dôkazom čoho sú aj parlamentné voľby v susednom Česku, či vývoj vo Francúzsku. V 89-tom išli ľudia do ulíc, aby si vydobili slobodu. Dnes, si ju pomaly, a isto dávame brať.
Určitá skupina oligarchov bude rozhodovať o všetkom. O cene energií, o tom, kto bude vo vláde, kedy pôjdeme do dôchodku, aj o tom, či, a aké osobné slobody budeme mať. Kde vycestujeme, a či vôbec...
Občas je aj mne z toho na grcanie. A pýtam sa: „toto je to, čo sme chceli"? A vieme to vôbec ešte zmeniť? A chceme?
