Báčik Michal je asi najjednoduchší a pritom najlepší človek, ktorého poznám. Celý svoj život prežil v skromnosti mnohým nepoznanej. Možno práve tomu vďačí svojim krásnym 86 rokom a dobrému zdraviu.
Jeho životný príbeh je hlboko spätý s Bohom. Detstvo prežil v mnohopočetnej rodine, v chudobe, skoro až biede. Spomínam si ako rozprával, že do školy chodil len každý druhý deň, pretože si s bratom striedal jeden pár topánok. Neskôr, keď prišla vojna, on musel na front a dostal sa do zajatia. A práve tu sa na scénu dostáva Boh. Báčik, vtedy ešte mladý muž, prosí Boha o pomoc. Nechce ju však len tak, zadarmo. Sľubuje, že ak ho Boh zo zajatia vyslobodí, celý svoj život mu bude slúžiť.
Boh báčika vypočul a on sa mohol vrátiť domov k rodine. Od toho dňa chodil denne do kostola. Nie však len tak drať lavice. Báčik Michal sa stal organistom. V malej dedine, kde sa oženil dlhé roky s vernosťou chodil hrávať na každú bohoslužbu a spievať na každý pohreb kánon. Veď kto iný by to robil? Všetci poznali drobného, dnes už striebornovlasého báčika Michala. Poznali ho nielen pre jeho silný a znejúci hlas, šikovné prsty a nevídanú vernosť cirkvi, poznali ho predovšetkým ako dobrého a skromného človeka. A keďže s manželkou vlastné deti mať nemohli, svoju lásku rozdávali všade naokolo. Mnohým pomáhali, hoci sami žili vždy pochudobne. Vždy boli ochotní dávať, či už cirkvi na charitu a zbierky, či núdznym ľuďom.
Prešlo veľa, veľa rokov. A báčik každú nedeľu a v piatok kráčal hodinu pred bohoslužbou do kostola, aby sa pripravil na svoju službu. Nezáležalo na tom, či pršalo, snežilo, či bol chorý alebo nie, báčik vždy išiel s radosťou a vernosťou. Za tie roky sa v dedine vystriedalo pár farárov. A báčik s manželkou každého z nich prijal a choval ako vlastného syna.
Až raz....
Báčk v jedno nedeľné ráno išiel opäť vyzdvihnúť kľúč od kostola pred bohoslužbou, keď z úst kostolníka začul túto vetu:
"Pán farár povedal, že vám viac kľúč nemám dať, nemusíte chodiť viac hrať, nepotrebuje vás."
Nebola som pritom, nevidela som báčikovu tvár, jeho oči, jedno však viem, báčik od vtedy v kostole nebol. Jeho oči sa prestali smiať a žiariť, celý akoby sa ešte viac scvrkol a len sedí na priedomí a nič nehovorí. Od vtedy sú bohoslužby v onej dedine tiché, bez hlasu organu, na pohreboch nik nespieva kánon.
Ja sa pýtam len jedno, kto je farár, že si dovolí pošliapať zmluvu medzi Bohom a človekom? Kde zostala úcta voči starému človeku? Úcta k niekomu, kto celý svoj život obetoval Bohu a cirkvi?!
Katolícka cirkev prišla o svojho veriaceho, pravého veriaceho, nie len takého papierového, pretože báčik to myslel naozaj úprimne.
