Zastali sme autom neďaleko dedinskej krčmy. Tam, kde začína "geto". Cesta sa skončila a keďže už dva dni intenzívne pršalo, nevedeli sme či vôjsť autom na rozmočenú pôdu je dobrý nápad. Okolo auta pobehovali traja psi. Ufúlaní, vrčiaci. Chvíľu sme bezmocne sedeli a naozaj sme nevedeli ako ďalej.
Akási vnútorná sila ma jeden deň schytila zbaliť všetky odrastené detské šaty, nejaké tie hračky do veľkého kartónu. Prehovorila som manžela, aby sme zašli za dievčinou, ktorú sme spoznali ešte ako mládežníci. Každý máme svoj osud a ten jej som fakt nezávidela. Momentálne matka štyroch detí, žijúca v dedinskej časti nazvanej len "geto" s nezamestnaným manželom, pretĺkajúca sa zo dňa na deň.
Hoci žijem v tej dedine už sedem rokov, nikdy som ešte u nich nebola. Obité múry domu, okná zatlčené doskami, či izolované fóliou miesto skla. To bol pohľad zvonka. Otvorila som dvere na aute, odhodlaná vystúpiť. Čierny huňatý pes zlostne zaštekal. Manžel ma schmatol za rameno. Zatrúbil so slovami: "Počkaj, možno niekto výjde." Mal pravdu. Z domu vyšiel staručký muž vo veľkej špinavej bufajke a ruskej ušianke. Okríkol psov a tak som smelo vystúpila a povedala som mu koho hľadám. Keďže som poznala len rodné meno dievčiny, chvíľu trvalo, kým prišiel na to o kom hovorím. Pobral sa do dvora a ja som čakala prešľapujúc v blate. Zistila som, že tam nie je len blato, ale aj iné hnedo vyzerajúce hmoty, z ktorých si už manžel so šomraním čistil topánky. Priedomie zároveň slúžilo aj ako miesto pre smeti. Nič organizované, len tak, kde padne tam je.
Po niekoľkých minutách vyšla žena, ledva som v nej spoznala útlu tenučkú dievčinu z mladosti. Na moje prekvapenie, ona mňa spoznala okamžite. Vravím jej prečo sme prišli, hodíme pár slov o deťoch. Cítim sa hlúpo. So svojími opätkovými čižmami zabárajúcimi sa so blata vyberám veci z kufra auta. Pýtam sa jej či sa nehnevá, že som priniesla použité veci. Nechcem, aby si myslela, že ju ponižujem, alebo ňou opvrhujem. Motám sa do vlastných slov, ospravedňujem sa.
Prichádza jej manžel, berie veci do domu. Komunikácia akosi zlyháva. Otázky typu, ako sa máte, ako žijete, mi pripadajú nemiestne. Cítim sa fakt blbo. A tak po chvíli sa zdravíme a nastupujeme do auta. Náš priemerný komfort v onej chudobe mi pripadá luxusom. Keď sa vraciame na cestu za spievodu brechajúcich psov, manžel povie našim deťom: "Ďakujte Bohu a vážte si chlapci všetko, čo máte."
V srdci s ním súhlasím, no prehovoriť nevládzem. V hrdle mám guču. Boh ma opäť naučil jednej veci. Naša spokojnosť so životom, s tým, čo vlastníme zaleží od toko s kým sa porovnávame. Človek vždy túži mať viac a má tendenciu porovnávať sa. Iba vtedy si však uvedomíme aký sme vlastne požehnaní, ak spoznáme, že sú aj takí, ktorí sú na tom horšie ako my. Poznanie toho, koľkokrát reptám čo všetko mi chýba, ma zahanbilo. A tak som si povedala: nech moje ústa odteraz len chválu Bohu vzdávajú za všetko to, čo som možno považovala za samozrejmé a moje ruky nech hľadajú spôsob a možnosť ako pomôcť tým, ktorým to život neuštedril.
