Škoda len, že to, načo sme sa pripravovali štyri roky a kvôli čomu sme obehali všetky obchody, rovnako ako sme nehovorili o ničom inom a odpočítavali sekundy do začiatku, ubehlo rýchlejšie než sme stačili povedať STUŽKOVÁ. Ples, ktorý z nás síce nespravil dospelých, pretože nimi sme už chvíľu boli, ale ktorý nám dal oveľa viac. Noc plnú okamihov a nezabudnuteľných chvíľ, spomienky na chalanov v košeliach a hrdé pohľady otcov na svoje malé princezné.
Sediac na zasneženom kopci a z plného hrdla kričať 4.B sa nám v hlavách vynárali presne tieto spomienky. Dlho som rozmýšľala, ktoré sú tie správne slová na opísanie pocitov, ktorými sme boli vtedy plní... Ale jednoducho správne slová neexistujú. To musí každý prežiť. Užívať si každú chvíľku tohto večera, vnímať vzduch tak, ako nikdy predtým a túžiť po tom, aby táto noc nikdy neskončila. Bol to víkend, keď v nás ešte tancovali emócie zo stužkovej a my sme sa s nimi museli rozlúčiť. Ale tak, ako sa patrí!
...pri poslednom litri vína... veru každý z nás si zaspomínal. Zrazu tam nesedelo 26 ľudí hrajúcich sa na dospelých, ale 26 dospelých chtivých potom, byť na chvíľu zase deťmi. Už nikto neriešil oznamká, či si ich dáme svetlo alebo tmavooranžové, dokonca v tú chvíľu sme tam nechceli mať ani mamuta, nemátal nás ani duch matúr a ani sme nemali za potrebné určiť tému voľajakej básne. Jednoducho sme boli práve tam a práve vtedy a prichádzali sme na to, že títo ľudia, ktorých poznáme „len z každodenného" videnia sú nám bližší než kedykoľvek inokedy. Že tých 26 tvári už po sebe nepokukuje ako pri prvom stretnutí a ani sa nesmeje pri nacvičovaní Gaudeamus Igitur na tom, čo ostatní volajú „mimo rytmu". Jednoducho tam sedí s očami plnými radosti a užíva si čas so svojimi priateľmi.
