Aj v budove polikliniky bolo rušno. Na schodišti sa niesli vzrušené hlasy mladých mužov, ktorých som stretla na druhom poschodí. Jeden z nich bol zakrvavený. Hovorili po anglicky. Podvedome som si pritiahla dieťa k sebe, nechápajúc, čo sa deje. Keď som zabočila na chodbu k nášmu lekárovi, otvoril sa pred nami obraz, ako zo seriálu Chicago hope.
Medzi pacientmi čakajúcimi na vyšetrenia stáli nosidlá, na ktorých ležal mladý muž. Rezné poranenia museli byť vážne, súdiac podľa toho, koľko bolo naokolo krvi. Okolo chlapíka rozvážne pracovali dve lekárky a sestričky. Chirurg bol na dovolenke, tak sa ho ujali lekári z vedľajších ambulancií.
Tím, ktorý sa narýchlo zbehol, bol výborný. Lekárky s prehľadom zvládli potrebné úkony, pacientovi poskytli prvú pomoc, aby ho mohli odtransportovať do nemocnice. Zvládli popri tom aj dvoch ďalších rozrušených komplicov, ktorí tam bezhlavo pobehovali.
Nemnohí sme sledovali prácu lekárov live, na vlastné oči. Nechcem byť patetická, ale lekárky a sestričky boli výborné a zasluhujú si obdiv a vďaku.
Keď RZP-čka odviezla pacienta do nemocnice, vrátili sa do ambulancie, aby pokračovali v každodennej práci.
P.S. Pohotovosť v Senci bola dávnejšie zrušená. Priestory polikliniky sú nevábne, nereprezentujú. Lekárky včera ano.
