Moja stará mama raz do týždňa piekla chlieb. Deň predtým vždy dôkladne vyriadila kuchyňu, potom na druhý deň vstala už o štvrtej, aby mohla zamiesiť cesto.Nechala ho dobre vykysnúť a rozdelila na dve časti, vyformovala ho a vložila do slamených ošatiek.
Tieto zabalila starému otcovi do snehobielych obrusov a starý otec ich prevesené cez plece niesol upiecť k pekárovi do susednej obce.
Celé poobedie sme nedočkavo vyzerali starého otca a tešili sme sa, keď sa zjavil v diaľke s dvomi obrovskými pecňami chleba v noši na chrbte.
Chlieb, aký piekla moja stará mama, bola tá najlepšia delikatesa. Bol pórovitý, vôbec sa nemrvil a najmä zlatohnedá kôrka bola mimoriadne chutná. Krajec veľký ako naša ruka nám babička natrela masťou a posypala pažítkou. Keď každému nadelila, zabalila chlieb do utierky. Nepamätám sa, že by o deň - dva vyschol.
Potom starý pekár umrel a pec vyhasla nadobro. Odvtedy snívam o domácom chlebíku ako od babičky.
O nejaký čas si ma získali aj tzv. dubčekove rožky. Dúfam, že nejaká pekáreň ich opäť objaví a bude piecť podľa pôvodného receptu.
... a ešte keby sa nepiekli zo zamrazených polotovarov.
