Spočiatku bolo spolužitie s matkou vcelku pokojné. Problémy sa začali po náhlej smrti Betkinho manžela. Z matky sa vykľul prešpekulovaný terorista. Tvári sa, že je nevládna, hoci ešte normálne chodí. Nemožno si od nej odpočinúť ani cez deň, tobôž v noci.
- Nohu mi prelož takto!
- Otoč ma na opačný bok!
- Dones!/Odnes!/Ponáhľaj sa!/Určite sa vráť do hodiny!
Betkine deti radšej odišli z domu. Žijú u cudzích a domov sa vracajú len zriedka. Matke radšej telefonujú a žiadajú ju, aby dala babku do ústavu. Ale za čo?
Betka často rozpráva o nespravodlivosti, keď umierajú mladí a ...
... a vtedy má v očiach čudný studený kovový lesk.
Hana bola vždy plná života. Neexistoval problém, ktorý by nevedela vyriešiť. Pracovala vo významnej firme na vysokom poste. Mala hŕbu priateľov, množstvo rozličných kontaktov. Cez tieto kontakty pomáhala ľuďom, ktorí ju často žiadali o pomoc.
Peniaze nikdy neodkladala na horšie časy. Nerátala s nimi. Dláždila deťom bezproblémový život v hojnosti. Podporovala manžela, ktorému sa neveľmi darilo v podnikaní.
Potom sa karta obrátila.
Manžel si našiel inú. Ona stratila zamestnanie a ešte aj vážne ochorela. Hana ostala sama. Z invalidného dôchodku ledva vyžije. O deťoch takmer nerozpráva.
Dcéra ju nepríde navštíviť ani cez tieto sviatky, pretože si chce užiť voľné dni vo svojom apartmáne v Tatrách. Keď Hana hovorí, že v kútiku duše čakala od dcéry pozvanie, aby strávili spolu pár dní, má v očiach čudný studený kovový lesk.
