Rozhutujem, čo by si moje deti mohli odniesť do manželstva?
Bolo by vhodné napr. to, čo som aj ja odpozorovala od našej mamy a automaticky aplikovala v mojej vlastnej rodine.
Objímanie.
Mama si nás často k sebe privinula, keď sme prišli s radostnou správou, či veľmi nešťastní, alebo chorí. Často len tak, bez akéhokoľvek dôvodu. Vždy sme o to stáli a ostalo to tak dodnes.
Podobne objímam aj ja svoje deti. Keď potrebujú dodať odvahy a bojujú s neistotou. Keď odchádzajú na cesty a najmä, keď sa z ciest vracajú.
Keď prichádzajú s dobrou známkou, vykonanou skúškou, či keď sa nedarí.
Alebo večer len tak, keď som spokojná, že sú všetci doma.
Ja som sa musela naučiť pritom niečo, s čím sa moja matka nestretla.
To, keď sa ráno pred školou lúčim so svojou najmladšou a keď sa pozabudnem, dcéra len zdvihne výstražne obočie:
- Mami, len žiadne VPRN*!
*/verejné prejavy, rodičovskej náklonnosti/ :)
