Človek by ani neveril, ako mnohí ľudia žijú, rozprávala medička. Rodina mala tri dcéry, jednu už pochovali, ďalšia ochrnula, ďalšia má rakovinu. Všetky mali od malička diagnostikovanú epilepsiu. Ich matka sa motká niekde medzi nebom a zemou, vo svetlých chvíľkach robí, opatruje, stará sa. Inokedy je uzavretá vo svojom svete, človek ťažko posúdi, či vníma, či myslí, či vie..
Dievčina od susedov katéter zaviedla. Podľa jej vyjadrenia to bolo minimum, čo pacientka potrebovala. Ležiaca mladá žena mala rozsiahle preležaniny na chrbte a na nohách.
Spolu s opatrovateľkou chorú ošetrili.
Aj prostredie pacientky bolo značne zdevastované a pachy, pachy, pachy... Celé zle.
Tak medička obchádzala susedov a zazvonila aj k nám, pýtajúc staré posteľné návliečky, uteráky, pánske košele...Vraj, ľahšie sa obliekajú . Dievčina s ideálmi, ktoré sú pre jej vek typické, sa pustila do pomoci.
Keď som ju vyprevádzala myslela som na to, že ideály budú zrejme jediné, ktoré v našom zdravotníctve bude mať.
Ale dokedy?
Vymení oslovovanie: Pani doktorka za Frau Doktor?
