Potom sa vydala. S manželom si postavili svojpomocne veľký dom. Dochovala v ňom najskôr manželových rodičov a potom aj svojich. Jej vlastná rodina sa rozrástla o syna a dcéru.
Po rokoch si syn doviedol do domu manželku. Mladým vyčlenila Alžbeta celé poschodie. Keď sa v dome ozývali hlásky vnučiek, jej radosť bola dokonalá a šťastie kulminovalo.
Potom sa karta začala obracať.
Najskôr sa predčasne porúčal manžel. Nestihol ani dôchodkový vek. Synova rodina sa rozpadla. Nevesta sa s vnučkami odsťahovala a takmer ich nevídala. Syn neuniesol ťarchu rozbitého vzťahu a upil sa k smrti ledva štyridsaťročný.
Ani dcéra neuspela v manželskom živote. Bezdetná sa vrátila k matke. Niekoľko rokov žili jedna pre druhú. Zákerná choroba jej vzala dcéru tesne po päťdesiatke.
Veľký dom sa stal domom duchov a tieňov. Nebolo dôvodu sa v ňom zdržiavať. Alžbeta denne merala cestu do cintorína a celý deň sa tam krútila okolo miest, kde odpočívali jej najmilší.
Neplakala, nesťažovala sa.
Pristavila sa pri každom, kto na tieto trúchlivé miesta zablúdil. Debatovala o bežných veciach, najčastejšie o počasí.
- Aký nádherný deň! Slnko je na túto dobu veľmi teplé. Dobre by bolo teraz umrieť!
- Nepríjemný tento vietor. Zhodí všetky vázy na hroboch. Ako by bolo dobré teraz umrieť!
- Tento dáždik už príroda potrebovala. Ako sa všetko úžasne zelená. Keby sa tak dalo umrieť!
Ubehlo len niekoľko týždňov od skonu dcéry.
Alžbetin sen sa splnil.
