Hanu sme dávno nevideli. Odsťahovala sa z našich končín. Po smrti manžela sa vrátila kdesi na stredné Slovensko aby doopatrovala mamu. Porozprávala nám, ako si potom vyše roka hľadala prácu. Dokonca absolvovala výberové konanie na miesto poštárky. Nevybrali ju. Predsa už má 57 rokov. Sem – tam sa jej podarilo zohnať si brigádu v sklade. Pracovala päť či šesť hodín za dennú mzdu 5,5 €. /Tá desatinná čiarka je v poriadku/.
Potom sa na Hanu usmialo šťastie, aspoň podľa jej vlastných slov. Absolvovala kurz pre opatrovateľky a teraz opatruje chorých v domove sociálnych služieb neďaleko svojho bydliska.
Prácu si nesmierne váži, hoci je to veľmi náročné. Najviac ju mrzí, že jej často nestačia fyzické sily. Počas smeny je na oddelení ležiacich pacientov väčšinou sama. Len zriedka sú na oddelení 2 sestry, ale na ťažkých, najmä obéznych pacientov to nestačí. Majú preležaniny a, ako hovorí Hana, hnijú zaživa. Len občas sa podarí sily skoordinovať tak, že pracujú 3 a tak dokážu chorých poriadne obriadiť.
Keď som sa doma nimrala v šaláte, v lebke hučali Hanine slová ako ozvena :
Schudnite, lebo zhnijete zaživa!
...........................zhnijete zaživa!
..........................................zaživa!
..................................................A!
