Obyčajne ma už čakal. Piatok bol jeho obľúbený deň, ktorý zasvätil mariášu. Jeho parťákmi boli o generáciu mladší chlapi, ale to vôbec neprekážalo. Mariáš hrali spolu vari dvadsať rokov. Celý týždeň išiel z jednej práce do druhej, v dome, na dvore, v záhrade. Vždy mal niečo súrne na práci a keď nemal, tak si vymyslel. Iba v piatok mal myseľ jedine na mariáš.
Postával v kuchyni vždy hladko oholený a voňal tak, ako som si to pamätala z detstva - pitralonom. Namiesto montérok slušivé nohavice a mikina. Jedno vrecko kabáta mal vyduté, v ňom balíček kariet, niekoľko cukríkov - to keby jeho inzulín reagoval na to, že nejde karta - a za hrsť meďákov , jedno - až päťcentové mince.
- Nieže prehráš dôchodok!, - hovorím mu naoko prísne.
- Neboj, vždy ostávam na svojich. - odpovedá po stý raz a oči mu žiaria šťastím.
Niekedy si nechal pribaliť pár oškvarkových pagáčov pre seba i kamarátov. Niekedy si vzal papierový peniaz, aby si kúpil pečenú rybu.
Keď sa pred krčmou pomaličky, kladúc opatrne jednu nohu k druhej, pozviechal zo sedadla, vždy podotkol:
- Vidíš, ako ešte vyskočím z auta?
Určite ste čítali knihu Lassie sa vracia. Lassie z príbehu bola colia, ktorá patrila malému chlapcovi. Poobede, keď chlapec skončil v škole, ho Lassie čakala pred školu. Ten čas sa psíkovi silno zaryl do pamäti. Keď ho potom predali a odviezli ďaleko od chlapca, pes cítil nepokoj v čase konca vyučovania, utiekol od nových pánov a bežal hľadať chlapca.
Cítim sa ako Lassie, ale už niekoľko týždňov netreba v piatok nikam ísť.
Žiaľ.
