Keďže som bola mladá a nová, vedenie ma spolu s 10 deťmi poslalo na Krajský výbor komunistickej strany do Bratislavy. Krajský predseda chcel na nový rok pozdraviť pionierov.
Keď sme uzimení vstúpili do sídla strany, ako facku som vnímala teplo v priestoroch.
Veľmi dôležité úradníčky nás vítali v bielych hodvábnych blúzičkách s krátkymi rukávmi.
Hrdlo mi stiahlo od bezmocného hnevu. Stoly sa prehýbali od chlebíčkov a neviem od čoho ešte. Stála som tam hlboko urazená so stisnutými päsťami.
Asi o desať rokov som učila v inej škole. Triedy na druhom poschodí nás v pondelok vítali studenými radiátormi, v ostatné dni boli vlažné V zime tam vládlo stabilných 15 - 17 °. Cez staré zosušené okenné rámy hvízdal vietor. Niektoré okná boli zatlčené klincami, aby sa samovoľne neotvárali.
Dnes, 25 rokov od pamätného stretnutia s komunistami kraja, si škola môže prikúriť. Ostáva len otázka, či to dokáže aj zaplatiť. Neviem, ako je to na školách na celom Slovensku, napr. na jej severe, kde je počasie chladnejšie ako na juhu. Majú iný normatív. Na našej škole je to tak, že 90% financií, ktoré škola dostane zo štátneho rozpočtu, ide na platy a odvody a zvyšok sú platby za energie. Ak je nedoplatok na plyn, škola ide do kolien. V praxi to znamená mnohé šetrenia: papier, tonery, učebné pomôcky a pod.
Znamená aj to, že učiteľky v zimných mesiacoch nikdy neučia v bielych hodvábnych blúzkach s krátkymi rukávmi
Aj preto štrajk.
