Rozmýšľam, kedy sa učiteľovi dostávalo veľkej cti. Hádam v dobe, o ktorej často hovorievala moja stará mama, keď si jej učiteľka, slečna 0ľga, trsteničkou vyjednávala poriadok v triede. V dobe, keď sa vážnosti dostávalo farárovi, notárovi a učiteľovi, a to najmä na vidieku a takmer celé Slovensko žilo na vidieku. Úcta k príslušníkom týchto povolaní vyplývala predovšetkým z toho, že boli vzdelaní, sčítaní, poznali iné kraje.
Aká doba to bola?
Rozvod manželov bol v spoločnosti neakceptovateľný, spolužitie muža a ženy bez požehnania cirkvi takmer nemožné, dieťa narodené mimo manželstva žilo s biľagom. Herečka bola takmer synonymom pre kurtizánu, nohavice na žene poburovali a náš prvý prezident bol v povedomí národa - tatíček Masaryk.
Mnohé konvencie padli. Vzdelanie nie je viac privilégiom úzkej skupinky šťastlivcov, často je iba obchodnou transakciou toho, čo predá papier dokumentujúci ukončené vzdelanie a toho, čo si takýto tovar zakúpi.
Svet je úplne iný. Zmenilo sa aj nazeranie a vážnosť spomenutých povolaní, svoju vážnosť stratil nielen učiteľský stav.
Vidíme, v akom morálnom bahne dnes funguje súdnictvo. Útoky na farárov a cirkev sú na dennom poriadku, sú neustále predmetom diskusií. Herci majú značný vplyv na verejnú mienku. Súčasný prezident je častovaný mnohými prívlastkami či prídomkami. Ale tatíček to nie je.
Svet pokročil ďalej a do tohto sveta vážnosť učiteľského povolania neprenikla.
V čase, keď sa učitelia pripravujú na štrajk, počujem zo škôl veľmi protichodné hlasy.
Uvidíme, nakoľko si vážia sami seba samotní učitelia.
