Zomrel môj blízky priateľ
Zomrel môj blízky priateľ a mne sčernel celý svet. Rakovina ho trápila posledných pár mesiacov, trpel veľkou bolesťou a mne sa to zdá nespravodlivé. Bol to veľmi láskavý, dobrý človek, prečo mal taký ťažký údel? Poznali sme sa hádam 40 rokov, nikdy sa ku mne neotočil chrbtom. Vždy som sa na neho mohol spoľahnúť, ak to bolo v jeho silách, pomohol mi z problémov. A teraz je preč. Ustavične na neho myslím, na jeho Moniku, ktorú tiež dlhé roky poznám. Majú už dospelé, skvelé deti, mohli si roky užívať jeden druhého, tešiť sa zo života. Namiesto toho Monika zostala náhle sama. Je to ešte čerstvé, Monika iba sedí a pozerá do prázdna, nedokáže zastaviť návaly plaču. Vraví sa, že čas zahojí každú ranu. Ale bude to platiť aj v tomto prípade? V ich byte odteraz bude prázdno po Lackovi, domácnosť nebude nikdy taká, aká bola pôvodne.
Sedím a spomínam na Laca. Na spoločné rockové koncerty, ktoré boli úžasnými spoločnými zážitkami. Tešili sme sa na ďalšie, mali sme podobný hudobný vkus a trávili sme veľa voľných chvíľ počúvaním hudby. Mal okolo 300 CD, všetky moje magnetofónové kazety mi nahral on, nadšene a ochotne, bez výhovoriek. Ak si niektorú z kaziet pustím, hneď sa mi automaticky vybaví Laco.
Choroba ho prikvačila náhle, bez varovania, nečakane. Odrazu sa mu život zmenil na ožarovanie, chemoterapiu. Často musel chodiť do nemocnice a stráviť tam niekoľko hodín. Doma si väčšinou ľahol do postele. Bolesť neustávala, no niesol ju statočne. Nesťažoval sa, nechcel svoju ženu trápiť ešte viac. A tak sa snažil byť pozitívny, empatický, aj keď enormne trpel. Vždy bol chudý, šľachovitý, rakovina mu zobrala aj kilá. Na prvý pohľad bolo vidieť, že nie je vo svojej koži, že sa s ním deje niečo zlé a zákerné.
Lacko teda odišiel niekam, kde, verím, ho už nič nebolí. Nežil márne, ostali po ňom senzačné tri dcéry, vnúčatá. A tým, ktorí ho poznali, vrátane mňa, kopa pekných spomienok. Tie mi nič nezoberie. V mysli mi bežia zábery s Lackom v hlavnej úlohe. On sa nikdy netlačil do popredia, nepovažoval sa na dôležitého. Ale pre svoju manželku a dcéry bol základným oporným bodom, bol istotou, ktorú im dlhé roky dával. Náhle ostali bez neho, zúfalé a smutné. Podobne sa cítim i ja, bez neho je môj svet oveľa chudobnejší. Budem si musieť na to, že už mi nebude znieť jeho prívetivý hlas.
Odpočívaj v pokoji, Lacko. Bolo pre mňa cťou byť tvojim priateľom.
