„Smrť má s nami ľahšiu prácu“
Vídaval som ho vždy pri ceste do práce. Zarastený, zanedbaný muž s natrčenou dlaňou a papierovým pohárikom s vyžobranými drobnými. Párkrát som mu do neho hodil euro, on zareagoval oddaným výrazom vo vráskavej tvári. Mal modré oči s červenkastými žilkami, ktoré pri pozornom pohľade odrážali jeho nadpriemerný intelekt. Ale to sa zdalo iba mne. Ostatní ľudia s odporom od neho odvracali zrak. Jedného dňa sme sa spontánne pustili do rozhovoru, a on mi rozpovedal svoj šokujúci životný príbeh. Vyštudoval vysokú školu, bol elektroinžinier. Ešte pred piatimi rokmi mal manželku, dvoch dospelých synov a rodinné zázemie. Teraz má obývačku v rozpadávajúcom sa opustenom dome. Dva staré matrace, deky, sviečky a zopár ďalších drobností, potrebných k spôsobu života, aký už roky vedie. Má zopár známych medzi bezdomovcami, no nie sú to priateľstvá. V ich situácii každý musí hľadieť na vlastné záujmy, pre fľašu lacného vína sú schopní sa pobiť. Keď je toho vína viac, rozvinie sa pouličná party a na pár hodín zabudnú na strasti svojho bytia. V bežný deň je to však urputný zápas o prežitie. Smrť má s nami ľahšiu prácu, povedal mi raz, a ja som bol zaskočený, ako výstižne definoval svoj osud.
Raz v novembri som sedel doma v obývačke. Za oknom kvílil studený severák, na cestách ležala hrubá vrstva snehu a ja som si spomenul na neho. Ako sa asi má?
Vtedy som už vedel, ako sa dostal na ulicu. Akoby ho vymyslel filmový scenárista. Manželka si našla iného muža, statného robotníka s jednoduchou životnou filozofiou. Vziať si všetko čo sa dá a netrápiť sa výčitkami, keď koná podlo a nečestne. Žene na ňom imponovalo, to, čo manželovi chýbalo. Živelnosť, živočíšna príťažlivosť, ktorá bola v ostrom kontraste k láskavosti a mäkkosti jej dlhodobého partnera. Manželka úplne stratila hlavu, zrelá štyridsiatnička sa zamilovala akoby mala osemnásť. K spoločnému šťastiu s robotníkom už ostávalo len zbaviť sa neželaného nájomníka. Nebolo to vôbec náročné. Manžel novú nečakanú situáciu absolútne neuniesol a začal nadmerne popíjať. Počas niekoľkých mesiacov sa z neho stala troska. Pre milencov nastala ideálna príležitosť zbaviť sa neželaného nájomníka. Jedného dňa, keď bol totálne zmátožený alkoholom, mu manželka podložila istý dokument a on ho, nič netušiac, podpísal. Súhlasil tak s rozvodom, ale čo bolo oveľa horšie, vzdal sa spoluvlastníctva bytu. Obrazne povedané, podpísal si vstupenku na život v exteriéri.
Manželka totálne podľahla čaru nového nápadníka, a ten sa presťahoval do jej bytu. Veľmi sa mu tam páčilo. Svoju fyzickú prevahu začal hneď od prvého dňa uplatňovať, a svojmu konkurentovi spravil zo života peklo. Surové facky, ale aj hrubé vyhrážanie sa stalo každodenným rituálom. Navyše, v tom čase už pán inžinier nemal na byt žiaden právny nárok. Pri rozvode pred sudkyňou farbisto opísal ako ju manžel zanedbával, šikanoval a ponižoval. Svedčili aj ich synovia, ktorí boli jednoznačne na strane matky. Paradoxne, pán inžinier bol veľmi láskavej povahy, lenže pani sudkyňa nič také nezaregistrovala. K jej počestnosti treba uniesť, že konala v tom najlepšom presvedčení, že rozhoduje správne a v súlade so zákonom. Manželstvo vyhlásila za rozvedené, inžinierovi nariadila opustiť spoločný byt.
Od toho dňa inžinier žije ako bezdomovec, dennodenne popíja a stala sa z neho bytosť, vyvolávajúca pohoršenie a odpor. Keď sa občas stretneme na ulici, vždy sa chvíľu rozprávame a ja s nevôľou registrujem, ako sa ten človek mení. Totálne rezignoval, hovorí len
o tom, že by už najradšej nežil. Z rozhľadeného, inteligentného chlapa sa stala ľudská troska, ktorá vzbudzuje iba súcit a odpor. Snažím sa ho presvedčiť, aby si vybavil útulok, akých sú už dnes desiatky, ale on je so svojou tragickou situáciou zmierený a svojím spôsobom aj spokojný.
Jeho životné potreby sa zredukovali na trochu jedla, v zime na pár hltov ostrého, či fľašu lacného vína. Nemá žiadne vlastné túžby, nemá priateľov, do svojho sveta nikoho nepozýva, lebo sa hanbí. Odovzdane čaká na smrť, ktorá ho vyslobodí a ukončí jeho trápenie.
