reklama

Nezabudnuteľná slota

Zažil som búrku na Babej hore, na Kráľovej holi, na Plačlivom v Roháčoch, vo Velickej doline vo Vysokých Tatrách, na Chabenci v Nízkych Tatrách. Viem, čo je strach z búrky, ako chutí pocit malosti a bezmocnosti zoči-voči mocným silám prírody. Viem ako rýchlo rastú v horách búrkové mraky. Akou rýchlosťou sa približuje búrka od vzdialeného hrmenia po prvé dažďové kvapky. Viem ako rýchlo hasne nádej na útek do bezpečia, ako pomaly sa približuje chata, útulok... Viem, ale viem aj to, že paradoxne práve tieto vypäté chvíle sa v pamäti ukladajú na dlhší čas ako slnkom zaliate bezoblačné dni, ktorých je v horách oveľa menej.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Snehová búrka v septembri

V Západných Tatrách sa ešte nezačala tretia dekáda septembra, a na jej hrebeňoch zúrila snehová búrka. Víchor v závere Kamenistej doliny udieral do mňa v nepravidelných náporoch. Chvíľami poľavil, ale len preto, aby nabral nové sily. Vrazil do mňa a sfúkol ma do snehu. Potom sa rozbehol po strmých žľaboch pyšného kotla pod Pyšným sedlom a predviedol dokonalé snehové tornádo. Rozkrútil prachový sneh, zdvihol ho, sformoval do lievika a zmizol v hmle. Toto predstavenie mi predviedol niekoľkokrát. Keď zistil, že to na mňa nepôsobí, rozhodol sa, že ma zrazí na zem ešte raz. Ale prerátal sa. Bol som pripravený.

Oprel som sa o svoje palice, rozkročil som sa a pre istotu aj prikrčil. Odolal som mu. Ale dobehol ma. O chvíľu ma zastihol nepripraveného a už som sa váľal na zemi. Pokračovať ďalej nemalo zmysel. Prijal som porážku a dal sa na ústup. Zostupoval som po svojej takmer zaviatej stope, aby som sa tak hlboko neprepadal. Stopa však čoskoro úplne zmizla a tak som sa boril do hlbokého snehu rovnako ako pri výstupe. Človek v takých chvíľach naozaj cíti aký je malý – malý. Na druhý deň som sa presunul do Nízkych Tatier. Kráčam hore Demänovskou dolinou. Táto dolina patrí medzi najznámejšie u nás a zrejme aj najnavštevovanejšie. Ale dnes som nestretol nikoho. Predpoveď počasia a varovanie Horskej služby, že 20. septembra sú už zimné podmienky, odradili mnohých od tohto úmyslu. A tak som tu vlastne sám.

Všetko naokolo je prikryté bielobou snehu a hmly. Čím vyššie stúpam, tým je sneh hlbší. Zastal som, že si natiahnem gamaše, aby sa mi sneh nenaberal do topánok. V tom momente som pocítil chlad. Stiahol som si rukavice a zapínal zipsy na návlekoch. Ihneď mi skrehli a skľaveli. Na palci sa mi zlomil necht. Najprv som zbadal krv, bolesť prišla až oveľa neskôr. Ledva som si zatiahol lanká pod podošvou. Rýchlo strkám ruky do rukavíc, ale dlho ich nemôžem rozohriať. Končeky prstov necítim. Vietor sa mení na víchor. O chvíľu nahmatám, že rovnako necitlivé mám líca. Ešte stále sa nechcem zmieriť s myšlienkou na návrat. Chcel by som vystúpiť aspoň do Krúpovho sedla, keď už nie na Ďumbier.

Ale orientácia v bielej tme bola čoraz ťažšia. Stratil som chodník. Brodím sa cik-cak hore strmým svahom a hľadám cestu. Márne. Zapadám do závejov, plahočím sa hlbokým snehom vo víchre, ktorý zametá moje stopy. Rozhodol som sa prijať porážku a zostúpiť po vlastných stopách, kým ich ako-tak vidno. Včera ma Pani Zima zohnala z hrebeňa Západných a dnes hrebeňa Nízkych Tatier. Prijal som túto „porážku“ ako výzvu. Prídem ešte raz a budem lepšie pripravený.

Septembrová zima v Kamenistej doline

Ráno koncom decembra bolo poriadne mrazivé. Pocit chladu a zimnej nostalgie ešte zväčšovala hmla. Pomaly stúpame nahor k horskému hrebeňu. Najprv pešo, potom na lyžiach. Všetko navôkol je zasnežené. Alebo obalené ľadom. Najmä holé konáriky kríkov okolo Jelenieho potoka. Krajina má smutný výraz, hory sa tvária odmietavo a prísne. Odrazu sa však v tom šerom šate objaví svetlá diera nádeje.

Septembrová zima v Demänovskej doline

Nad Starou horou, nad sivou hmlou, vedľa malého kostrbatého čierneho mračienka sa cez jasnú dieru predierajú slnečné lúče. Vyzerajú presne tak, ako ich kreslia deti. Slnko je ešte kdesi hlboko v doline za horami, ale posiela nám svoje prívetivé posolstvo. Jelení potok, Stará hora. Krásne mená. Už v detstve mi pripomínali názvy z Londonových poviedok. To som ešte netušil, že na konci túry si dokonca spomeniem na jednu konkrétnu Londonovu poviedku.

O tri týždne neskôr v Kamenistej doline

Ale nepredbiehajme. Stúpacie pásy v mojej „technickej“ úprave chvíľu fungujú. Zisťujem však, že sú priveľmi krátke a na strmších úsekoch prešmykujú, na rovine brzdia sklz, pri zjazde sa odlepujú. Polárnici si ich pripevňujú napevno a nastálo. Budem musieť vymyslieť lepší spôsob uchytenia a odskúšať správnu dĺžku podľa mojej hmotnosti a tvrdosti lyží. A tak pásy definitívne odlepujem a odkladám do batoha.

Smola sa mi lepí na pätky(lyží)

Zavše sa to stane vari každému turistovi. Chvíľu nevidí turistické značky, ale ide správnym smerom, slnko je stále tam, kde bolo pred chvíľou, terén tiež zodpovedá zobrazeniu na mape, ibaže po chvíli zistí, že niečo nie je v poriadku. Namiesto červenej značky sa objaví modrá a po chvíli sa k nej pripojí zelená.

To sa stalo nám na Budíne. Zablúdili sme. Vyberám mapu, študujeme ju spolu, lebo neverím ani svojim očiam, ani vlastnému úsudku. Nikde na tomto mieste sa na mape nenachádza prípojka zelenej k modrej. Modrá značka sa od červenej odpája na južnej strane hrebeňa, nie na severnej.

A my sme predsa práve na severnej strane. Núka sa len jediné riešenie. Vrátiť sa po vlastnej stope a pozorne hľadať miesto, kde sme stratili červenú hrebeňovú značku. Našli sme to miesto. Stratili sme však kopu času a navyše aj šťastie.

Stúpanie na Magurku

Náhradné palice a lyža s odtrhnutou skĺznicou

Pri strmom výstupe na Budín sa mocne zapieram do karbónových bežeckých palíc. Najprv z jednej ulomím asi tridsať centimetrov, potom sa mi druhá zlomí napoly a napokon sa ulomí ešte pol metra z tej prvej. Po chvíli nachádzam vhodné konáre rakyty. Vyzerám ako Krakonoš. Palice sú ťažké, nemotorné, ale slúžia celkom dobre. Potom sa mi na pätke lyže odtrhne skĺznica, asi dvadsať centimetrov, a ohne sa do pravého uhla, prekáža a brzdí.

Slnko, slnko... Na tejto túre doslova velebím slnko. Kým naša cesta viedla po južnej strane hrebeňa a po nezalesnených lúkach, hrialo nás na tele i na duchu. Roztápalo omrzliny, osvetľovalo nádherné výhľady. Keď sa nám stratilo, hustá hora nás zmrazila svojim tieňom. K únave sa pripojila aj obava, či dôjdeme za vidna.

Času ešte bolo dosť, ale prítmie vysokého smrekového lesa strašilo svojou príkrou nostalgiou. A odrazu, na šedivom odtieni snehu, jednej zo stupnice tónov temna, zbadáte zrniečka zlata, odlesk nádeje, úfnosti v dobrý koniec.

To cez rednúce haluzie, pár slnečných lúčov pozláti snehové vločky, akoby niekto rozsypal zlatý prášok v snehovej stope pred vami. Nevdojak pocítite prílev síl, pookrejete, nadobudnete sebadôveru, pridáte na tempe.

Za Šubovkou je vrch Prípor. Má 1106 metrov. Od Príporu sa rozprestiera mierne zvlnená Babínska hoľa. Ukázala sa nám v tom najlepšom svetle. Je fotogenicky nasvietená červenými lúčmi zapadajúceho slnka. Aj pohyb v zmrznutej stope je rýchly. Ale súmrak nás určite predbehne. Koncom decembra sa stmieva zavčasu a rýchlo. Tma a mráz Ponáhľame sa, aj keď vieme, že preteky s tmou nevyhráme. S ubúdajúcim svetlom, pribúda chlad. Opäť poriadne mrzne. Došli sme k turistickému smerovníku, údaj, že nás do cieľa našej cesty čaká ešte 55 minút nás zmrazil. Slnko práve zapadalo.

Šero hustlo do tmy. Čakal na nás pomerne strmý zjazd. Aj za vidna by bol ťažký, lebo lesná zvážnica pripomína bobovú dráhu. Odtrhnutá skĺznica na mojej pravej lyži urýchľuje rozhodnutie. Odopíname lyže a zostupujeme pešo. Stopa pred nami sa rozvetvuje. Vyberám z batoha čelovú lampu a vydávam sa na prieskum. Stopa, ktorá vedie doprava sa po sto metroch končí pri opustenej zatvorenej chate. Naša cesta teda vedie priamo. Pokračujeme vytrvalo nadol už za úplnej tmy. Vychádzame z lesa na zasneženú lúku. Očakávali sme, že uvidíme svetlá penziónu v sedle Príslop.

Nevidíme však nič. Svetlo čelovej lampy sa zabodáva do mrazivej hmly, ktorá sa valí nahor z údolia. Zalieza nám až pod kožu. Vniká do rukavíc, pod čiapku, vytvára námrazu na brade, na fúzoch. Boríme sa do pomerne hlbokého snehu. Prsty na nohách už hodnú chvíľu necítim. Snažím sa nimi pohybovať, ale cit sa mi do nich nevracia. Ideme priamo nadol. Držíme sa stopy lyží. Turistickú značku nemôžeme nájsť. Začínam sa obávať, či ideme správne. Ak sme odbočili do Babína alebo do Podzámku, potrvá naša cesta dlhšie ako vydržia moje nohy. Obávam sa omrzlín. Už necítim ani končeky prstov na rukách. V duchu kľajem ako pohan, lebo odrazu, úplne nečakane, terén stúpa.

Plahočíme sa v hlbokom snehu hore stráňou, zápasíme s pochybnosťami, chvíľu nerozhodne postávame, ale tuhý mráz nás poženie vpred. Opäť mi príde na um Jack London a jeho poviedka Naklásť oheň. (Neskúsený muž sa vyberie na šestnásťkilometrovú cestu do tábora. Cestou po rieke sa preborí a zmáča sa do polovice lýtok. Jedinou záchranou je rýchlo naklásť oheň. Ale rozsypú sa mu zápalky. Chce ich pozbierať, sleduje pohyby svojej zmeravenej ruky, ale len zrakom namiesto hmatu, a keď zbadá, že sa prsty roztvorili na zápalkami, chce ich zovrieť, ale spojenie medzi ním a končekmi prstov je prerušené. Mužovi sa oheň naklásť nepodarí.)

Pred koncom stúpania nachádzame turistickú značku, našu, červenú. Rýchlo zabúdam na Londonovu poviedku. O chvíľu, už vrcholu kopca, vidíme svetlá penziónu i reflektory áut prechádzajúcich cez sedlo Príslop. V penzióne si sadáme k horiacemu kozubu. Dni okolo Vianoc sú krátke a tentoraz boli aj poriadne mrazivé, okolo mínus 15 až 19 stupňov. Omŕzali mi nohy, blúdili sme v tme, prišiel som o lyžiarske palice, prakticky aj o lyže, ale získal som nezabudnuteľný dobrodružný zážitok, ktorý mi navždy utkvie v pamäti.

Marián Grebáč

Marián Grebáč

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Ťahá ma to do našich hôr, nádhernej prírody, kde hľadám pokoj a čerpám nové sily. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu